Vážení duchovní otcovia, vážení prítomní,
dostalo sa mi takej milej povinnosti a aj pocty. Bol som požiadaný: „Karol prednes na konci dnešnej slávnostnej svätej omše takú krátku ďakovnú reč. Ty si tu domáci, teba tu každý pozná.“ Pozná. Ja poznám vás a som rád, že patrím do tejto komunity, že sme tu taká veľká rodina. Po krátkom zamyslení, ako osloviť vás, tých ktorým chcem poďakovať, aby to bolo výstižné, mi to bolo hneď zrejmé.
Tak teda chcel by som sa úprimne poďakovať našim mamám a otcom i všetkým, ktorí tento Boží chrám stavali. Ďakujem tým, ktorí prišli dnes osobne na túto svätú omšu, ale zároveň dúfam, že moje slová úcty a vďaky začujú i tí, ktorí už nie sú medzi nami, lež v nebeskom kráľovstve.
Ďakujem našim otcom, ktorí za tie roky, čo sa kostol staval venovali tomu každú voľnú chvíľu, ďakujem našim mamám za ich odvahu a odhodlanie ísť do dedín vzdialených aj niekoľko sto kilometrov, aby tam klopali u cudzích ľudí a žiadali o milodar. Vďaka im patrí i za to, s akou láskou pripravovali občerstvenie v čase brigád a prác na stavbe kostola.
Nedá mi nespomenúť a zároveň sa poďakovať i veriacim spolubratom z reformovanej kalvínskej cirkvi, ktorí tu nezištne zanechali kus poctivej práce. „Nezištne“ znamená vykonať niečo bez nároku na odmenu. Slovo v dnešnej dobe tak nemoderné, nechcené...
Vďaka patrí všetkým, ktorí prispeli finančne, mnohí anonymne v duchu slov Svätého písma: „Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá.“ A na otázku, či polemiku, kto a koľko odpracoval, kto a koľko prispel finančne, treba odpovedať rázne: Tu na zemi niet takej presnej evidencie či dochádzky, akú má Pán Boh v nebi! Tam to je všetko zapísané!
A nakoniec je namieste upozornenie, memento pre nás, naše deti i ďalšie generácie. Je našou povinnosťou nielen prevziať toto dedičstvo, ale sa oň patrične aj starať a zveľaďovať ho, aby i naďalej slúžilo nám aj Bohu na slávu.
Ešte raz vyslovujem veľké ĎAKUJEM.
Karol Dianiška