O deň sa Pán Boh šiel pozrieť na svoje stvorenie. Azda bolo niečo opraviť. Na štrkovitých riečiskách boli krásne kamene, sivé, zelené, strakaté. Pod zemou boli však stlačené, necitlivé. Boh sa týchto kameňov v hĺbke dotkol a hneď sa premenili na diamanty a smaragdy a milióny drahokamov, iskriacich tam dole v hlbinách. Pán videl kvety, jeden krajší ako druhý. Zdalo sa, že im niečo chýba. Ľahko na ne dýchol a kvety sa zaodiali vôňou. Sivý a smutný vtáčik mu priletel na ruku. Boh mu čosi zahvízdal. A slávik začal prespevovať. A čosi povedal oblohe a obloha sa od radosti začervenala. Tak sa zrodili zore. Ale čo zašepkal Pán do ucha človekovi, aby bol človekom? V to ďaleké ráno, v tom vzdialenom svitaní mu zašepkal tri malé slová: „Mám ťa rád!“