Ježiš napomína tých, ktorí by chceli riešiť všetky problémy svojho života iba modlitbou. Modlitba nevyrieši všetky problémy! Ježiš neučil modliť sa preto, aby sme utekali od problémov. Sám Ježiš hovorí: Nie ten, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do kráľovstva, ale ten, kto plní vôľu Môjho Otca.
Najskôr musíme mať na zreteli vôľu Božiu a vernosť. Nie ten, kto hovorí Pane, Pane, alebo sa modlí a modlí..., ale ten, kto plní vôľu Jeho Otca, ten vojde do kráľovstva.
Každá strana evanjelia, každé stretnutie Ježiša s človekom je modlitbou. Modlitba, v ktorej Ježiš je otvorený pre modlitbu... Odsudzuje tých, čo sa modlia naoko.
Ježiš učí odpúšťať v modlitbe, učil byť vytrvalý v modlitbe, učil modliť sa s vierou.
Evanjelista Matúš hovorí: všetko, čo budete prosiť s vierou, dostanete.
Cesta modlitby je ako veľký vrch na ktorý vystupujeme.
Čo je modlitba podľa Ježiša? - Akt lásky. Modlitba Otčenáš má sedem prosieb - to znamená sedem aktov lásky. Ako sa modlí táto modlitba, vieme. Ako sa ju modlia ľudia zvyčajne? A ako sa ju modlíme my?
Zdá sa, že ľudia sa modlia málo... s modlitbou je to tak ako s myslením. Ak nás nenaučia myslieť, nikdy nebudeme myslieť. Nebudeme tvoriť. Ak nás nenaučia modliť sa, ťažko sa budeme modliť. Dnes je však potrebné zobrať do vlastných rúk zodpovednosť za modlitbu. Dieťa, ktoré ide do školy najskôr sa učí držať ceruzku, potom prvé ťahy, potom prvé písmená... V modlitbe je tiež dôležitý rast a rozvoj. Modlitba prebieha presnými etapami.
Modlitba má päť stupňov - veľmi jasných a každý, kto sa učí modliť zvyčajne nimi prejde.
I. PRÁZDNE SLOVÁ
Prvý stupeň môžeme nazvať: etapa prázdnych slov - je to modlitba, ktorá nie je modlitbou. Nezaslúži si volať sa modlitbou. Je však veľmi rozšírená, natoľko, že sme nútení o nej hovoriť.
Ježiš odsúdil túto formu modlitby s rozhodnosťou. Keď sa modlíte, nemnožte prázdne slová, ako to robia pohania (Mt 6, 7). Pre Ježiša to nie je modlitba - množiť prázdne slová. Žiaľ, veľký počet kresťanov sa modlí takmer stále práve takto. Slová, slová, slová, prázdne slová - celé hory slov!
Tento spôsob modlitby je veľmi rozšírený. Rýchle sv. omše, čím skôr, aby sme to mali za sebou... Ruženec, čím skôr, tým lepšie. Spoveď, aby to trvalo čím kratšie... Je to všetko modlitba, ktorá sa stala rutinou. A mnohí zostanú celý život priviazaní pri tejto forme modlitby.
Možno sa spýtate: Ako sa z toho dostať? Dá sa to, samozrejme, ale je to ako vyliečenie sa z rakoviny: verbalizmus je totižto rakovina modlitby. Chce to chirurgický zákrok, chemoterapiu, chce to odvahu.
Prvá kúra proti verbalizmu je cítiť sa chorým. Kto sa necíti chorým, u toho nemôže nastať a ani začať uzdravujúci proces. Nemôže s ním začať ani ten, kto sníva v takejto verbalistickej modlitbe blažené sny.
II. MONOLÓG
Druhá etapa strieda prvú: keď sa modlitba stane monológom, keď Boh nie je prítomný. Keď z času načas počas modlitby zbadáme, že sa rozprávame s Bohom a venujeme pozornosť tomu, čo hovoríme, ale Boh je ešte vzdialený na tisíce kilometrov. Necítime Ho ako osobu, nie je ešte živý, je iba akousi skutočnosťou zo stratosféry a nie prítomnosťou - to znamená že naša modlitba je monológ.
Monológ je rozhovor so sebou samým, vypytovanie sa seba samého. Nie je dorozumievaním sa: totiž, či sa ktosi dorozumieva s inými, kto sa rozpráva iba so sebou samým? Nie je to iba divný typ človeka, ktorý pravdepodobne nie je dokonca v kontakte ani so sebou samým. Taký postoj nemá žiadny zmysel.
Tento spôsob modlitby je veľmi populárny. Je však veľmi nebezpečný, totiž kto sa modlí týmto spôsobom, môže sa klamať, že sa modlí, zatiaľ čo v skutočnosti sa absolútne nemodlí. Možno, keby sa prestal takto modliť, bolo by pre neho lepšie, totiž skôr, či neskôr bude musieť hľadať nejaký liek.
Tento druh modlitby nelieči naše hriechy, je iba premárnením času. Nelieči svedomie, iba ho uspáva.
III. DIALÓG
Tretia etapa je: dialóg. Tu začína modlitba. Keď sa dostaneme k dialógu, môžeme si byť istí, že sa začíname modliť. Tu odovzdávame problémy Bohu s vierou a počúvame Ho. Boh otvorí v takomto prípade svoje srdce a dá sa cítiť. Rozdiel s predchádzajúcimi etapami je enormný.
Najskôr sme boli centrom modlitby my. My v prázdnych slovách, my v monológu. V dialógu je obrat. My a On. On a my. Narodí sa priateľstvo, vyrastie most. Boh sa nás môže dotknúť, osloviť nás, uzdraviť.
Tu je začiatok... Je potrebná metóda a prvým krokom je KONCENTRÁCIA. Najdôležitejšie je konať.
JEŽIŠ NÁS UČÍ MODLIŤ SA
Milióny kresťanov recitujú Otčenáš. Prvé pravidlo, aby sme sa naučili modliť je, skoncovať s klamstvom v modlitbe. Nehovorme nepravdu, nehovorme Bohu prázdne slová. Urobme to ihneď! Skúsme hovoriť zo srdca!!! Ak cítime, že slová nie sú pravé, radšej zostaňme ticho. Radšej povedzme: Ježišu, syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!
1. Ježiš prikazuje modliť sa, je náročný.
2. Pozýva však najskôr odpustiť si: skôr, ako sa začneš modliť...
3. Vyzýva k vytrvalosti v modlitbe - je potrebné modliť sa neustále, nestratiť odvahu.
4. Učil modliť sa s vierou - všetko, čo budete žiadať s vierou, dostanete.
Ježiš učí modliť sa slávnostne a zveruje apoštolom navždy platný model modlitby: je ním OTČE NÁŠ.
Otče náš je veľmi rozšírený ako modlitba, ale táto modlitba je málo pochopená. Je majstrovským dielom všetkých modlitieb. Nie je modlitbou na recitovanie, ale na meditovanie. Nie je modlitbou rečí, ale skutkov! Ba je viac ako modlitba - mala by sa stať cestou modlitby.
Ak nás Ježiš naučil modliť sa, urobil jednu veľkú vec pre nás! Ježiš učí modliť sa Otčenáš po tom, čo ho Jeho učeníci videli modliť sa, a ostali zasiahnutí jeho postojom pri modlitbe - možno intenzitou alebo faktom že sa Ježiš modlil.
V 11. kapitole Lukášovho evanjelia nájdeme udalosť, kde sa Ježiš modlil, a keď skončil, jeden z jeho učeníkov ho oslovil: !Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil modliť sa svojich učeníkov. A keď skončil, Ježiš povedal: Vy keď sa modlíte, hovorte „Otče ktorý si na nebesiach." Zastavme sa tu. Začnime sa modliť. Hľadajme i my momenty intimity s Bohom každý deň. Nestačí cítiť potrebu. Usilujme sa hovoriť Bohu zo srdca. Nerečnime Bohu prázdne slová.
Prvé pravidlo, aby sme sa naučili modliť je zanechať klamstvo a povrchnosť v modlitbe. Urobme to hneď, nehovorme nepravé, falošné veci, neprikrášľujme.
Hovorme Bohu zo srdca to, čo v ňom máme, a keď sa zbadáme, že nehovoríme pravdu, zastavme sa! Zastavme slová. Ostaňme ticho a v tichu pred Bohom.
Nachádzam jednu veľmi peknú modlitbu, keď niekto zbadá že sa zle modlí, alebo že sa nemodlí, alebo že rozpráva mimo. Túto: Ježišu, syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnikom.
Vo Francúzsku blízko Paríža existuje škola modlitby, ktorú vedie Bekafarel. V mesačných vydaniach zošitov o modlitbe pre svojich žiakov rozoberá praktické problémy, ktoré stretávajú všetkých tých, ktorí sa modlia. V jednom z týchto zošitov sa Bekafarel zaoberá otázkou výuky modlitby malých detí. Rozpráva o jednej starej mame, ktorá zoberie zo sebou do kostola svoje vnúčatá, kľakne si a deti vedľa nej, začne sa modliť a potom hovorí dieťaťu:
Karolko a teraz už ideme. A dieťa hovorí: Počkaj, počkaj chvíľočku ešte som neskončil.
Stará mama chvíľku počká a potom hovorí - Karolko ideme ! Ešte som neskončil stará mama! Chvíľku ešte počká, potom sa malý Karol postaví, a keď vychádzajú z kostola, stará mama sa pýta Karola: Ako to, že si nevstával? Že si ešte neskončil? A Karolko hovorí : Vieš rozprával som Ježiškovi rozprávku o červenej čiapočke a ešte som ju nedokončil, keď si ma volala.
Táto epizódka nám pomáha pochopiť, že toto dieťa začali učiť najdôležitejšiu vec z modlitby. Modlitba má umožniť komunikáciu s Bohom. Je diskutabilné, samozrejme, či rozprávka o červenej čiapočke je modlitbou, ale je jasné, že malý Karol mal úplne jasný a správny koncept modlitby. Modlitba musí byť kontaktom so živou osobou. Toto je to, čo by sme mali zachytiť. A ak sme to ešte nedokázali - modlime sa!
Zakiaľ nám modlitba nedovoľuje komunikovať so živou osobou, sme ešte veľmi ďaleko.
IV. POČÚVANIE
Štvrtou etapou je: počúvanie - zároveň je vrcholom modlitby. Nie je to ešte vrchol, vrchol je potom, ale sme blízko.
Keď sa modlitba stane načúvaním, zvyčajne sme veľmi vysoko v modlitbe, samozrejme, že je tam potrebné byť neustále, nielen občas. Kto nie je zvyknutý na modlitbu, môže si urobiť výlet na tento stupeň modlitby, potom však ihneď padá dolu.
Byť stabilne na tomto stupni je namáhavé. Ako sa to robí? Môžeme povedať, že je potrebné začať očistením.
Je potrebné naučiť sa zodrať zo seba pýchu. Je potrebné v nás urobiť poriadok pravdy. Stať sa pravdivými. Boh nám nemôže nič povedať a my nie sme schopní počúvať Ho, dokiaľ sa nenaučíme strhnúť si z tváre masku. Toto je prvá a dôležitá operácia - preto, aby sme boli schopní počúvať Boha, musíme sa naučiť povedať si sebe samým pravdu. Spustiť sa do pravdy, urobiť si poriadok v nás samých pravdou. Hovoriac biele bielemu a čierne čiernemu. My žijeme z výhovoriek. Skôr ako vstúpime do kontaktu s Bohom, je potrebné úplne zmeniť našu situáciu pohodlia. Pochopiť zdroj našich úbohostí. Predstaviť sa v absolútnej úbohosti pred Bohom.
Keď sme sa stali rýdzi a úprimní, Boh môže skutočne zlomiť všetko v nás a hovoriť. Boh zvyčajne nehovorí, ak v nás nie je absolútna úprimnosť.
V. LÁSKA
Piatou etapou v modlitbe je láska. Je to najvyšší vrchol modlitby. Vrchol je, keď sa modlitba stane absolútnou jednoduchosťou, pretože sa zmení na činnosť, na fakty.
Keď sa modlitba stáva životom, keď sa stáva absolútnym odovzdaním sa do Jeho (Božej) vôle, keď sa modlitba stane darovaním sa, obetou. Keď už vôbec nie sú potrebné slová, pretože znepokojujú, oneskorujú, komplikujú... Keď stačí pozerať na Neho. Jednoduchým pohľadom sa príjme, pochopí všetko, robí sa všetko, dá sa všetko. Toto je vrchol hory. Prirodzene na vrchol sa príde, ale dorazí sa tam takmer vždy kvôli tomu, aby sa z neho zostúpilo. Na vrcholci býva zima, vietor, nestavia sa tam stan. Zakusuje sa tam radosť zo zdolania vrcholu, ale aj nárazy vetra a búrky.
Na vrcholci sa prežíva uspokojenie zo zdolania hory, ale potom sa schádza. My ľudia schádzame. Svätci zostávajú.
Spomienka na vrchol je vždy rozpamätanie sa na to, ako veľmi nás miluje Boh.
Kto je schopný dlho zotrvať na vrchole je v poriadku - dostáva veľký dar od Boha. Kto je tam stále, je svätec. Pre všetkých je to akési nostalgické pozvanie, porovnanie, podnet pre modlitbovú záľubu každého jedného dňa. Je potrebné počítať z vrcholom a snažiť sa dosiahnuť ho, aby sme tak dali spojenie (nerv) našej modlitbe, aby sa náš život stal láskou - iba láskou, celý láskou.
Často je hora modlitby pred nami a my robíme, ako malé deti na ihrisku, namiesto toho, aby sme sa šplhali, pobiehame, potĺkame sa. Potĺkame sa, pobiehame hore - dolu.
Modlitba sú závody v behu a znovu beh. Modlitba je príliv a odliv. Modlitba je ako štyri ročné obdobia, ako jar, leto, bohatá jeseň a aj zima. Je však potrebné, aby sme si zvykli na silný štýl modlitby, ktorý by nás priviedol k najvyššiemu možnému stupňu.
Čím viac je modlitba počúvaním, tým viac sa uspôsobuje byť darom, byť láskou. Takto sa stane bohatšou a môžeme povedať kvalifikovanejšou.
Pamätajme si neustále Ježišove slová: Nie ten, kto hovorí Pane, Pane, plní vôľu môjho Otca... Modlitba nepozostáva len zo zábaviek, zo slovných hračiek - Ježiš zdôrazňuje, že nie ten, čo hovorí Pane, Pane - z krásnych myšlienok, ale z hutných vecí: KTO PLNÍ VÔĽU MÔJHO OTCA, z vážnej poslušnosti Božej vôli.
V tomto bode chcem odpovedať na jeden problém, ktorý sa vždy objaví, ak niekto z vás povie: „JA SA CHCEM ZAČAŤ MODLIŤ! ODKIAĽ MÁM ZAČAŤ? AKÝ JE STUPEŇ MODLITBY, DO KTORÉHO SA MÁM ZARADIŤ JA? MÁM ZAČAŤ OD PRVÉHO STUPŇA? ZBAVIŤ SA PRÁZDNYCH SLOV? Alebo mám začať dialógom? Odkiaľ vlastne začať?"
Chcem vám odpovedať. Poradil by som vám nezačínať na úpätí hory, ale začnite z vrcholu hory. ZAČNITE Z LÁSKY!
Robte tak, ako ste schopní, ale začnite z vrcholu. To znamená, vždy keď sa začneme modliť, zostúpime z vrcholu s konkrétnosťou do našich reálnych problémov. Darujme voľačo!
Zvyknime si nikdy neoddeliť modlitbu od života! Zvyknime si vždy zameniť slová za nejaký konkrétny akt. Zvyknime si nikdy nevstať od modlitby bez toho, aby sme mali jasné, kde začneme, pretože pravá modlitba je tá, ktorá začína po modlitbe. To znamená v každodennom živote, v konkrétnom prostredí a v spoločenstve v ktorom žijeme.
Ján Štefanec, SVD