V nebi bolo dieťa, ktoré sa malo čoskoro narodiť. Opýtalo sa Boha: „Viem, že ma zajtra pošleš na zem, ale ako tam prežijem? Som také malé a bezbranné.“
Boh odvetil: „Vybral som pre teba jedného špeciálneho anjela, ktorého tam dolu pošlem s tebou. On ťa bude milovať a starať sa o teba.“
„Pane, tu v nebi nerobím nič, len spievam a usmievam sa. Čo budem robiť na svete? Neviem, ako sa spievajú pozemské piesne.“
„Tvoj anjel bude spievať za teba,“ riekol Boh, „a naučí spievať aj teba. Naučíš sa smiať, nielen sa usmievať. Ja a tvoj anjel sa o to postaráme.“
„Ale ako budem rozumieť tomu, čo mi budú hovoriť ľudia? Nepoznám ani jedno slovo ich jazyka!“
„Anjel ti povie tie najsladšie slová, aké kedy budeš počuť, a slovo za slovom ťa naučí hovoriť ich jazykom.“
„A keď sa budem chcieť porozprávať s tebou...?“
„Anjel ti nežne spojí ruky a naučí ťa, ako to robiť. Je to ten najľahší jazyk zo všetkých. Volá sa modlitba.“
„A ako ma tam bude chrániť, Pane?“
„Tvoj anjel je nežný a láskavý, ale ak ťa bude na zemi niečo ohrozovať, niet mocnejšej sily ako tá, ktorú použije, aby ťa obránil.“
„Budem smutný, keď ťa už nebudem môcť vidieť.“
„Budem vždy vedľa teba, aj keď ma nebudeš môcť vidieť. Anjel ťa naučí, ako sa vrátiť ku mne, keď sa stratíš.“
Potom prišla chvíľa lúčenia. Zo zeme počuli vzrušené hlasy, ktoré očakávali príchod dieťatka. Dieťa sa na poslednú chvíľu tichučko opýtalo: „Už musím ísť, prosím, povedz mi meno toho anjela!“
A Boh odvetil: „Tvoj anjel sa volá... mama.“