Klenotník sedel za písacím strojom a roztržito pozeral cez výklad svojho elegantného obchodu.
Akési dievčatko sa priblížilo k obchodu a pritlačilo noštek na výklad. Jeho nebesky modré oči zažiarili, keď videlo vyložené klenoty. Rozhodne vstúpilo a prstom ukázalo na skvostný tyrkysovomodrý náhrdelník.
„Je pre moju sestru. Môžete mi ho zabaliť ako dar?“
Klenotník sa na malú klientku pochybovačne pozrel a spýtal sa jej: „Koľko máš peňazí?“
Dievčatko sa bez zaváhania postavilo na špičky, položilo na stôl drevenú škatuľku, otvorilo ju a vysypalo. Vypadla z nej nejaká malá bankovka, za hrsť mincí a zopár mušlí a figúrok.
„Stačí to?“ spýtala sa hrdo. „Chcem dať staršej sestre nejaký dar. Odkedy nemáme mamu, robí nám mamu ona. A nemá ani chvíľu času pre seba. Dnes má narodeniny. A som si istá, že z tohto daru bude mať veľkú radosť. Tento drahokam má takú istú farbu ako jej oči.“
Muž starostlivo zabalil puzdro do nádherného červeného papiera.
„Vezmi si ho,“ povedal dievčatku, „a opatrne si ho odnes.“
Dievčatko hrdo odišlo s balíčkom v ruke ako s trofejou.
Asi o hodinu vstúpilo do klenotníctva pekné dievča s účesom medovej farby a nádhernými belasými očami. Rozhodne položilo na pult balíček, ktorý tak starostlivo urobil klenotník a spýtalo sa:
„Tento náhrdelník bol predaný tu?“
„Áno, slečna.“
„A čo stál?“
„Ceny v mojom obchode sú dôverné. Týkajú sa jedine môjho klienta a mňa.“
„Moja sestra však mala len pár drobných. Nemohla zaplatiť za taký náhrdelník.“
Klenotník vzal puzdro a zatvoril ho aj so vzácnymi obsahom. Znova ho zabalil ako dar a podal ho dievčaťu.
„Vaša sestra zaplatila. Zaplatila najvyššiu cenu, akú niekto môže zaplatiť. Dala všetko, čo mala.“
„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. (Jn 3,16)