Istá slečna čakala na letisku na lietadlo. Keďže jej let mal meškanie, rozhodla sa, že si na skrátenie času kúpi nejakú knihu. Ku knihe si kúpila aj balíček keksov, pohodlne sa usadila a začala čítať.

Na vedľajšie sedadlo si po chvíli prisadol neznámy muž. Otvoril si časopis a začítal sa doň. Keď si ona vzala z balíčka prvý keks, muž si na jej veľké prekvapenie bez jediného slova tiež zobral jeden. Cítila sa pobúrená jeho správaním, ale nepovedala nič, mysliac si: „To je ale drzosť!”

Zakaždým, keď si ona vzala keks, muž urobil to isté. Popudzovalo ju to čím ďalej, tým viac, ale nechcela robiť scény.

Keď už zostával len posledný keks, pomyslela si: „Hádam sa neopováži...?” A muž si s úsmevom vzal posledný keks, rozlomil ho na polovicu a jednu jej podal.

Tak to už bolo priveľa. Urazene zavrela knihu, zobrala si veci a odišla do nástupnej haly. Keď sa konečne usadila v lietadle a otvorila svoju tašku, aby si vybrala knihu a pokračovala v čítaní, na svoje obrovské prekvapenie v nej objavila balíček s keksami. Nerozbalený a nedotknutý!

Ako veľmi sa zahanbila... Úplne zabudla, že si svoj balíček s keksami nechala v taške! Nechápala, ako sa mohla tak zmýliť...

Ten muž na letisku sa s ňou podelil s keksami bez problémov, bez námietok, bez akéhokoľvek vysvetľovania... a ona si pritom rozčúlene myslela, že jej drzo berie keksy; a teraz už nemá žiadnu možnosť, aby mu to vysvetlila, alebo sa mu aspoň ospravedlnila.

V živote človeka sú veci, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. Kameň, keď sme ho už hodili; slovo, keď sme ho vyslovili; príležitosť, ktorú sme ju prepásli; čas, ktorý uplynul. Stojí to vôbec za to, aby sme zatemnili svojho ducha hnevom kvôli banalitám ako je napríklad pár keksov? Ako často vo svojej domýšľavosti odsudzujeme iných za veci, ktoré sme im neprávom pripísali?