V záhrade rástol bambus. Z roka na rok bol silnejší a krajší. Raz sa k nemu priblížil pán a povedal:
− Drahý bambus, potrebujem ťa.“
− Pane, som pripravený. Urob so mnou, čo chceš! − odpovedal bambus radostne.
A Pán na to:
− Aby som s tebou urobil to, čo potrebujem, musím ťa zoťať!
− Zoťať ma, pane?! Nie, prosím ťa, nezotni ma! − naľakal sa bambus.
Pán však odpovedal:
− Drahý bambus, ak ťa nezotnem, nemôžem ťa použiť, ako chcem.
− Pane, tak ma zotni hneď, jediným úderom! − súhlasil nakoniec uplakaný bambus.
Pán mu odpovedal:
− Môj drahý bambus, nielen že ťa musím zoťať, ale musím odstrániť aj tvoje konáre a listy.
− Pane, zmiluj sa nado mnou: ponechaj mi konáre a listy!
− No ak si ich nenecháš odstrániť, nemôžem ťa použiť!
Aj slnko sa ukrylo, vietor smutne povieval, naľakaný motýľ uletel preč. Rozochvený bambus povedal:
− Pane, zotni všetko!
− Môj drahý bambus, musím ťa aj rozštiepiť na dve časti a vytrhnúť ti srdce. Ak mi to nedovolíš urobiť, nemôžem ťa použiť! − odpovedal mu pán.
Bambus sa zohol až k zemi a povedal:
− Pane, rozštiep, vytrhni všetko, čo chceš!
Pán teda zoťal bambus, odstránil konáre i listy, rozštiepil ho na dve časti a vytrhol mu srdce. Potom ho priniesol k prameňu vody v blízkosti polí, lebo boli vyprahnuté do sucha. Jednu stranu bambusu vložil do vody a druhú nasmeroval k vyschnutým poliam.
Voda začala tiecť a zavlažila polia. Zasadili tam ryžu, ktorá priniesla veľkú a bohatú úrodu. Bambus, hoci ho pán zoťal, predsa sa stal požehnaním. Keď bol nádherným stromom, žil len sám pre seba. Keď ho zoťali, stal sa kanálom, ktorý pán použil na zúrodnenie svojho poľa.