Karolko bol tichý, bojazlivý chlapec. Raz, keď prišiel zo školy domov, povedal svojej mame, že by chcel všetkým svojim spolužiakom namaľovať Valentínku. Mama hneď zvolala: „Prečo by si to mal robiť?“
Každý deň sledovala deti, keď sa vracali zo školy. Karolko bol vždy posledný. Chlapci sa smiali, pokrikovali na seba, doberali sa. Bola to taká veselá banda malých šarvancov. Ale Karolko medzi nimi nebol. Ako vždy, bol posledný.
Mama sa však rozhodla, že synčekovi pomôže. Nakúpila kartičky a farbičky.
Karolko tri týždne večer čo večer starostlivo maľoval pozdravy na svätého Valentína.
A tak prišiel vytúžený sviatok. Karolko bol od radosti celý bez seba. Starostlivo kartičky poprezeral, opatrne vložil do batôžka a rozbehol sa do školy. Matka sa rozhodla pripraviť mu obľúbenú maškrtu. Keď príde zo školy, bude ho čakať teplý pohár kakaa. Myslela si, že príde sklamaný a práve preto ho chcela potešiť. Tušila, že maľovanú kartičku dá všetkým, ale on nedostane od nikoho nič.
Pripravila mu preto krásnu tortu a kakao. Keď počula známy džavot chlapcov, pozrela sa oknom. Chlapci sa blížili a ako zvyčajne sa smiali a pokrikovali... A ako vždy, posledný bol Karolko. A sám.
Vbehol do domu a hodil batoh na stoličku. V ruke nemal ani jednu Valentínku. Matka čakala, že sa rozplače. „Mama ti pripravila tortu a kakao,“ povedala s hrčou v hrdle. Ale chlapec akoby ju nepočul. Nevšímavo prešiel popri nej. Tvár mu žiarila a hlasno volal: „Ani na jedného, ani na jedného som nezabudol!“
Mama sa naňho nechápavo pozrela. „Ani na jedného som nezabudol!“
„Vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal.“ (Jn 6, 39) Nič. Ani jedného.