a na ňom žili dvaja malí krtkovia. Jeden si povedal „Už som dospelý, môžem sa osamostatniť, od otca sa oslobodím a vykopem si vlastné tunely! Postavím si vlastný krtinček!“ Druhý krtko sa bojazlivo pozeral na svojho kamaráta a povedal si: „Ešte sa necítim taký zrelý. Radšej budem dôverovať otcovi a budem stavať krtinček podľa neho.“ Na to prvý krtko povedal: „Aký si nesmelý a nemúdry! Pozri, ja som odvážny a sebavedomý, vyrovnaný, dôverujem v svoje schopnosti, a tak to má byť. Dozrel som.“ Druhý krtko si len vzdychol: „No, neviem, neviem braček!“
A tak si dvaja malí krtkovia začali stavať tunely uprostred krásneho poľa. No tak, ako rástli, stávalo sa niečo nevídané. Prvý krtko, ten odvážnejší, dôverujúci vo vlastné sily, ledva sa dostal zo svojho krtinca. Bol mu taký úzky, že si prehrabávaním zasypal iné chodby a všetko jedlo, čo si nazhromaždil, zostalo stratené. Čudoval sa, ako sa to mohlo stať, ale najmä, prečo sa to isté nestalo aj druhému krtkovi? Pýtal sa: „Braček, ako je to, že moje chodby sú priúzke, zasypávajú sa a tvoje stabilné a široké?“ Druhý krtko odpovedal „Vieš, braček, ja som neveril, že nepotrebujem otca a že si vystačím sám. Pri stavbe svojich tunelov som rátal s tým, že raz príde otec. On je veľký a dospelý, preto som musel stavať od začiatku širšie tunely. A tak sa do nich zmestím aj teraz, keď som už sám veľký“.
V tejto bájke je veľa múdrosti. Môžeme budovať život podľa seba, alebo podľa Božích prikázaní. Môžeme plniť svoju vôľu, alebo vôľu Otcovu. Sme slobodní. Ibaže kráľovstvo, ktoré nepočíta s Otcom, sa zrúti. Ďakujme za to, že počítajúc s Otcom, vstupujeme do kráľovstva lásky, nádeje a pokoja.