Po prvej svetovej vojne v čase veľkej biedy profesor Breitenbach, slávny lekár, vážne ochorel. Chorobu sprevádzal stav úplnej vyčerpanosti. Ošetrujúci lekári mrmlali čosi o výživnej strave, no napokon bezradne pokrčili ramenami. Práve v tých kritických dňoch mu nejaký neznámy poslal pol bochníka chleba. Profesor sa daru tak tešil, že ho nemohol ani zjesť. Vedel, že jeho sused, učiteľ, má chorú dcéru, ktorá veľmi trpí nedostatkom jedla. Povedal si: „Čo mám robiť? Ja som už starý. Tento chlieb omnoho viac potrebuje tento mladý život.“ A poslal ošetrovateľku, aby chlieb odniesla učiteľovej dcérke. Ani učiteľ si nechcel nechať chlieb pre seba a rozhodol sa darovať ho jednej starej vdove, ktorá bývala v podkroví v chudobnej štvrti mesta. Zdalo sa, že čudesná púť chleba nemá konca. Starká ho odniesla svojej dcére, ktorá so svojimi dvoma deťmi žila v jednej pivnici neďaleko odtiaľ. Žena si spomenula na starého chorého lekára, ktorý býval niekoľko domov odtiaľ. Pamätala, že prednedávnom vyliečil jedno z jej detí, keď bolo vážne choré, a nič za to nechcel. Vzala polovicu bochníka a pobrala sa za lekárom. „A tak sa k nám vrátil,“ povedala ošetrovateľka. Keď profesor chytil do rúk chlieb a uvedomil si, ako putoval od jedného k druhému, zostal hlboko dojatý a povedal: „Kým je medzi nami toľko lásky, nebojím sa ničoho.“ Chlieb nezjedol a riekol: „Musíme ho odložiť a zakaždým, keď sa budeme správať nepekne, ho vezmeme a budeme sa naň pozerať.“
„Blahoslavení tí, čo sú hladní a smädní po spravodlivosti, lebo budú nasýtení (porov. Mt 5, 6).“