Jedno dievčatko si šťastne žilo so svojimi rodičmi. Z nízkej pomsty ho však uniesli zákerní ľudia.
Prišli vo veľkých plášťoch a dievčatka sa zmocnili na ceste do školy.
Na čiernych koňoch rýchlo odcválali do hory. Chmúrna a tmavá hora často navždy zhltla odvážlivcov, ktorí do nej vkročili bez sprievodcov.
Sem títo bezcitní ľudia odvliekli dievčatko. Chceli, aby sa v hore navždy stratilo.
Zastrašené dieťa plakalo a opakovalo, skoro vykrikovalo modlitbu, ktorú ho naučila matka: „Zdravas, Mária..... Zdravas, Mária.....
Dievčatko nechali na mieste, kde bola nepreniknuteľná hora najhustejšia.
Chúďa sa schúlilo pod veľkým stromom a vzlykalo, stále si opakujúc svoju modlitbu.
Zrazu cez slzy zbadalo pri svojich nohách ružu. Ružu s lupienkami nežnými ako pohladenie. Trochu ďalej v lístí a tráve bola druhá ruža, potom ďalej a ďalej vždy ešte ďalšia.... Ako chodník, ktorý sa vinie medzi stromami.
Dievčatko vykročilo od jednej ruže k druhej, najprv váhavo, a potom takmer bežalo. Tak prišlo až na okraj hory a ocitlo sa v náručí mamy a otca. Aj oni videli ružový chodník a vykročili naň hľadať svoje dieťa.
Aj oni sa stále modlili Zdravas, Mária. A všetky ich Zdravasy, Zdravasy rodičov i Zdravasy dievčatka, sa premenili na ružový chodník, ktorý ich priviedol k sebe.
Aj naše Zdravasy sú chodník, ktorý nám pomáha, aby sme sa nestratili v horách tohto sveta; chodník, ktorý nás privádza do bezpečia, do náručia nebeského Otca.