Muž, jeho kôň a jeho pes kráčali po ceste, keď ich zrazu zasiahol blesk a bez povšimnutia vykročili na cestu do onoho sveta.
Cesta stúpala, slnko silno pražilo a vysmädli. Na zákrute uvideli nádhernú mramorovú bránu, za ktorou bolo námestie. Námestie bolo celé zo zlata a v jeho strede sa dvíhala fontána, z ktorej striekala číra voda. Príchodzí sa obrátil na muža, ktorý strážil vchod: „Čo je to za miesto?“
„To je nebo.“
„To je dobre, že sme prišli do neba. Sme takí smädní!“
Vrátnik mu ukázal fontánu. „Smieš vojsť a napiť sa, koľko sa ti žiada.“
„Aj môj kôň a môj pes sú smädní.“
„Veľmi ma to mrzí,“ povedal vrátnik, „ale sem majú zvieratá vstup zakázaný.“
Muž bol veľmi sklamaný. Bol veľmi smädný, ale nikdy by sa nenapil sám. Poďakoval sa vrátnikovi a pokračoval v ceste. Dlho putovali do kopca až prišli na miesto, kde stála stará bránka. Za ňou sa vinul chodník z udupanej hliny, obrúbený stromami.
„Dobrý deň,“ povedal muž vrátnikovi. Vrátnik kývol hlavou.
„Ja, môj kôň a môj pes sme veľmi smädní.“
„Medzi tamtými skalami je prameň,“ ukázal a dodal, „môžete sa napiť do vôle.“ Muž, kôň a pes išli k prameňu a napili sa.
Pútnik sa išiel poďakovať. „Mimochodom, ako sa volá toto miesto?“
„Nebo.“
„Nebo? Ale vrátnik od mramorovej brány povedal, že nebo je tam!“
„To nie je nebo, to je peklo.“
Pútnik zostal zmätený. „Mali by ste im zakázať, aby zneužívali váš názov! Táto zlá informácia určite spôsobila veľa zmätkov!“
„Vôbec nie. Vlastne nám robia veľkú láskavosť. Lebo tam sa zastavia všetci, ktorí sa neváhajú zriecť svojich najlepších priateľov...“