„Svätý Otče, keď ste potom po smrti jej manžela rozhodli zveriť mi ju, opýtala sa ma v snahe o najvyššiu dokonalosť, či by si mohla ako pustovníčka alebo v kláštore alebo v nejakom inom stave vyslúžiť vyššie zásluhy. Nakoniec trvala na tom a s veľkým plačom ma žiadala, aby som jej dovolil chodiť z domu do domu po žobraní. Keď som však príkro odmietol, odpovedala mi: „Tak urobím, čo mi nemôžete zabrániť.“
A vtedy na Veľký piatok, keď už bolo z oltárov všetko odpratané, položila ruky na oltár kaplnky v meste, ktorú dala františkánom, a v prítomnosti niekoľkých mníchov sa zriekla rodičov a detí, svojej vôle, všetkej svetskej nádhery a všetkého, čoho nám radí zrieknuť sa náš Pán v evanjeliu… A keď sa ďalej chcela vzdať aj svojho majetku, zadržal som ju. Jednak preto, aby mohla splatiť manželove dlhy, a potom aj kvôli chudobným, ktorým podľa mojej vôle mala dávať almužnu zo svojho vdovského majetku.“
“Po tieto dni si ešte stále myslela, že môže byť vytrhnutá z celého toho svetského ruchu a z pozemského bohatstva krajiny, v ktorom skvelo žila za života manžela, preto ma nasledovala proti mojej vôli do Marburgu, ktorý sa nachádzal celkom na okraji kniežatstva jej manžela. Tam v meste vybudovala hospic a prijala doň chorých a slabých. Najbiednejších a najopovrhovanejších usadila k svojmu stolu, a keď som ju preto karhal, odpovedala mi, že sa od týchto najbiednejších učí zvláštnej pokore…
„Keďže chcela byť dokonalá, vzal som jej všetko prebytočné služobníctvo a prikázal som jej, aby sa uspokojila s tromi osobami, s jedným bratom-laikom, ktorý vybavoval jej záležitosti, jednou nábožnou, veľmi nevzhľadnou pannou a šťachtičnou-vdovou, ktorá bola hluchá a nesmierne neprívetivá, aby služobná rozmnožovala jej pokoru a nepríjemná vdova aby cvičila jej trpezlivosť. Lebo kým slúžka chystala zeleninu, pani umývala riady a naopak. Okrem iného si ešte vzala k sebe ochrnutého chlapca, ktorý nemal ani otca, ani matku. Keď chlapec zomrel, vzala si k sebe bez môjho vedomia malomocné dievča do opatery a ukrývala ho vo svojom dome. Keď som sa to predsa len dozvedel, veľmi som ju pokarhal – nech mi to Boh odpustí -, lebo som sa bál, že sa nakazí. Keď som potom tú malomocnú odsťahoval, vzala si k sebe chudobného chlapca, ktorý mal po celom tele svrab, nemal ani vlas na hlave, a ona ho opatrovala, liečila umývaním a rôznymi liečivami – neviem, kde sa to naučila -, a tento chlapec sedel na peľasti jej postele, keď zomrela.“
Úryvky z knihy Ursule Kochovej: Svätá Alžbeta