Bola štipľavá zima. Pastieri sa zohrievali okolo ohňa. Správa o narodení nového kráľa, ktorú práve zvestovali žiarivé bytosti s krídlami, ich rozrušila. Chceli sa ísť naňho pozrieť a pokloniť sa mu, vyprosiť si od neho zdravie a pokoj.
Aj Filip, chlapček, ktorý sa u pastierov zaúčal, počul anjelov a dumal, aký dar odnesie betlehemskému Dieťaťu.
No ak odídu všetci pastieri, kto bude strážiť ovce? Nemohli ich nechať samé!
Nikto z nich však nechcel zostať. Každý túžil vidieť novonarodeného Kráľa. Jednému z pastierov zišlo čosi na um: Ovečky zostane strážiť ten, kto nesie najľahší dar.
Priniesli k ohňu váhy.
Prvý položil na váhy veľkú nádobu plnú mlieka a pridal veľký kus syra. Druhý priniesol velikánsky hrniec plný medu. Tretí s fučaním zložil na váhy objemnú otep raždia, ktoré malo vyhriať maštaľku na dlhý čas.
Zostal už len Filip.
Chlapček smutne hľadel na svoj malý lampáš, jediné bohatstvo, ktoré mal. To bol darček, ktorý chcel priniesť Dieťaťu. Ale bol taký ľahučký.
Chvíľu váhal. Potom sa odhodlane posadil na váhy s lampášom v ruke a povedal: „Ja som dar pre Kráľa! Dieťatko, čo sa práve narodilo, určite potrebuje niekoho, kto podrží lampáš namiesto neho.“
Okolo ohňa zavládlo hlboké ticho. Pastieri hľadeli na chlapca na váhach, zarazení jeho slovami. Jedno bolo jasné: Filip v žiadnom prípade nezostane strážiť ovce.
Dar si ty, nie veci, ktoré prinášaš.