Starec sa odsťahoval k synovi, neveste a šesťročnému vnukovi. Ruky sa mu už triasli, zrak sa mu kalil a kroky slabli.
Rodina sa schádzala pri jedle za jedným stolom, no starcove trasúce sa ruky a neistý zrak sťažovali spoločné stolovanie. Hrach mu padal z lyžice, a keď sa snažil uchopiť pohár s mliekom, často zostalo rozliate na obruse.
Syna a jeho ženu už celá záležitosť unavovala. Syn teda povedal:
„Musíme s dedkom niečo urobiť. Už toho bolo dosť! Rozlieva mlieko, je hlučný a jedlo mu padá na podlahu.“
A tak sa manželia rozhodli postaviť do rohu jedálne malý stolček, kde starček jedol osamote, zatiaľ čo sa ostatní pri jedle tešili zo vzájomnej spoločnosti. Keďže starček rozbil niekoľko tanierov, dostával jedlo v drevenej miske. Keď sa k nemu občas otočili, všimli si slzy v jeho smutných očiach. Napriek tomu jediné, čoho sa starček dočkal, boli slová napomenutia, keď mu spadla lyžica alebo kus jedla.
Šesťročný chlapec v tichosti pozoroval počínanie svojich rodičov.
V jedno popoludnie, keď bolo pred večerou, si otec všimol, ako sa synček na podlahe hrá s kúskami dreva.
Sladko sa ho opýtal:
„Čo to robíš?“
Syn mu rovnako sladko odpovedal:
„Ale, robím jednu misku pre teba a druhú pre mamku, aby ste mali z čoho jesť, až zostarnete.“
Usmial sa a pokračoval v práci. Synčekove slová zasiahli rodičov veľmi silno. Zostali zarazene stáť a len sa pozerali jeden na druhého. Slzy im tiekli po lícach, a aj keď nikto z nich nič nepovedal, obom bolo jasné, čo musia urobiť.
V to popoludnie vzal muž svojho otca jemne za ruku a priviedol ho k spoločnému stolu. Po zvyšok dňa sedel starček v čele. A z nejakého dôvodu sa muž ani jeho žena už viackrát nehnevali, keď spadla na podlahu lyžica alebo sa rozlialo mlieko či sa ušpinil obrus.