Štedrosť a vďačnosť sa ešte nestretli. (Antické príslovie)
Prednedávnom mi istý malý chlapec dal takúto hádanku: Čierna mačka sedí pred oknom a hľadí do miestnosti. Biela mačka sedí pri tom istom okne a hľadí von. Prečo sa mačky navzájom nevidia?
Keďže som netušil, že ide o detský žart, bral som hádanku vážne a vymýšľal som rozličné logické odpovede:
Obidve mačky sú slepé. Odpoveď nebola správna. Vonku aj v miestnosti je tma. Zasa som neuhádol. Oblok má nepriehľadné sklá. Opäť som sa mýlil.
Keď som sa po chvíli uvažovania vzdal, chlapec sa na mňa usmial a prezradil mi správnu odpoveď: Čierna mačka sa tam pozerá o ôsmej hodine ráno a biela o tretej hodine popoludní.
Hoci išlo o detský žart, priviedol ma k zamysleniu, prečo sa tak málokedy stretnú štedrosť s vďačnosťou. Ony sa totiž nemôžu stretnúť z týchto dôvodov:
Štedrosť sa stále ponáhľa a vďaačnosť je vždy lenivá.
Štedrosť nestíha a vďačnosť má stále dosť času.
Štedrosť má ostrý zrak, vďačnosť je takmer slepá.
Štedrosť je ako biela mačka, ktorá hľadí stále von, aby videla tých druhých, kým naša vďačnosť býva čiernou mačkou, krátkozrako zahľadenou do seba.
K radosti ľudskej duše patria chvíle, keď sa podarí otvoriť to imaginárne oko, a tak sa umožní aspoň chvíľkové stretnutie niečej štedrosti s našou vďačnosťou. K tej nás vyzýva už svätý Pavol v Liste Kolosanom, v ktorom píše, že nič z toho, čo máme, sme nedostali pre svoje zásluhy, ale z Božej štedrosti.
Max Kašparů: O radostiach ľudskej duše