Mnoho vín by nám ostalo neodpustených, keby Boh bral skutočne vážne všetky slová Otčenáša, ktoré mu tak často a bezmyšlienkovite vysielame. Napríklad tie, ako odpúšťame svojim vinníkom. Rovnako bezmyšlienkovite hovoríme aj s blížnymi.
Takí sme my ľudia. Pri rozhovore s Bohom i navzájom medzi sebou sme sa naučili používať málo hovoriace frázy. Niekedy dokonca nič nehovoriace frázy. Jednu frázu používame na vyvolanie dojmu, druhú na účel, ďalšiu na vyplnenie ticha. A možno si v budúcnosti očíslujeme všetky osvedčené spoločenské aj nespoločenské frázy, ich čísla sa v povinných kurzoch naučíme naspamäť a pri stretnutiach si namiesto samotných fráz budeme hovoriť len ich čísla.
Keď sa ráno stretneme na schodoch so susedkou, s ktorou máme len povrchný vzťah, a povieme jej: „Tri plus jedna.“ A susedka, ktorá tiež povinne absolvovala výcvik v znalosti fráz, v tej chvíli pochopí, že číslo tri znamená frázu „Dobrý deň prajem“, a číslo jeden zase „Dnes vyzeráte ozaj výborne“. Čím viac fráz však používame, tým viac sa naše vzťahy odosobňujú.
Podobne je to aj s naším duchovným životom, kde tiež hrozí zľahostajnenie a vyprázdnenie slov. Snažme sa preto čo najrýchlejšie zabudnúť na to nedobré, čo sme sa v medziľudských vzťahoch naučili. Najmä však nevnášajme takéto zvyky do vzťahov medzi nami a Bohom. Mohlo by sa nám totiž stať, že aj naše modlitby si očíslujeme tak ako tie prázdne spoločenské frázy. Potom by sme raz ráno vstali a rovnako bezmyšlienkovite, ako dnes odriekame Otčenáš, by sme povedali aj vetu: „Dve plus pätnásť.“ Pravdaže, ušetrili by sme tým veľa času. V tej chvíli by sa však jednou nepeknou frázou stal nielen celý nastávajúci deň, ale aj celý náš ľudský život.
K radosti ľudskej duše totiž nepochybne patrí živé a pravdivé slovo. Slovo, ktoré vytvára živý a pravdivý vzťah. Nech sa na nás nevzťahuje Ježišova výčitka: „Tento ľud si ma ctí perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa.“
Max Kašparů: O radostiach ľudskej duše