Pre archanjela Gabriela nastali rušné časy. Pán neba a zeme mu zveril veľmi dôležitú a zodpovednú úlohu, najdôležitejšiu od stvorenia sveta: nájsť matku pre mesiáša, Božieho Syna, samotného Boha, ktorý sa mal stať človekom.
Bolo to naozaj mimoriadne poslanie, ale Gabriel si s tým nerobil starosti. Pre každú ženu na zemi by bolo cťou, keby sa mohla stať mamou Mesiáša. Všetko raz-dva vyrieši jeden rýchly let.
Gabriel sa kĺzavo približoval k zemi. Dlho si ju prezeral, až sa jeho pohľad zastavil pri veľkolepej vile obklopenej nádherným parkom. Pri zurčiacej fontáne zbadal peknú elegantnú paniu, ako žartuje so skupinkou sympatických usmiatych a opálených priateľov.
„To je tá pravá mama a pravé miesto pre Božieho Syna!“ pomyslel si Gabriel.
Predstavil sa panej a odhodlane ju oslovil: „Chceš sa stať matkou Mesiáša?“
Pani sa naňho roztopašne pozrela: „Žartuješ? Práve sa chystáme na cestu okolo sveta. Vieš si predstaviť, že teraz začnem uvažovať o dieťati?“
Gabriel vzlietol a zamrmlal si: „Hm, asi bude lepšie nájsť trochu chudobnejšiu a praktickejšiu ženu.“
Letel ponad historické budovy v centre mesta a v jednej kancelárii zazrel šikovnú a rozvážnu ženu, ktorá listovala v hrubom fascikli.
„Z tej by bola fantastická matka,“ pomyslel si dobrý Gabriel. Pristál pred písacím stolom a bez okolkov jej predložil svoj návrh. Z odpovede sa mu však zježili všetky pierka na krídlach: „Dieťa? Teraz? Zbláznil si sa?! Vieš si predstaviť, koľko spoločností som musela zlúčiť, aby som sa dostala na burzu? Už som takmer na špici, rozumieš? Teraz to nemôžem nechať tak. A už vôbec nie kvôli nejakému dieťaťu!“
„Ale to je Mesiáš,“ nesmelo naliehal Gabriel.
„No a?“ odvetila žena urazene.
Gabriel znovu vzlietol, no jeho optimizmus vyprchal. „Asi by som mal vybrať ženu, ktorá už deti má. Bude to jednoduchšie,“ pomyslel si trochu ustarostene.
Letel a letel stále ďalej, až našiel zaneprázdnenú ženu, ktorá mala stále čo robiť. Bola však šťastná, lebo mala tri veselé a hravé deti.
„Mami, Albert zjedol môj cukrík!“
„Mami, Lucia mi potrhala rozprávkovú knižku!“
„Mami, som hladný, som smädný, som unavený a neviem, čo mám robiť!“
Archanjel Gabriel musel zakričať, aby ho vôbec začula. Predniesol jej svoj návrh. Žena naňho vytreštila oči a vyhŕkla: „Ďalšie dieťa?! A ako to mám zvládnuť? Tieto tri ma zjedia zaživa! Už sa neviem dočkať, kedy vyrastú!“
Gabriel odišiel pešo, so zvesenými krídlami. So svojou úlohou začal mať naozaj problém. Ale nemohol to vzdať. Dostal to najdôležitejšie poslanie od počiatku vekov! „Musím nájsť niekoho mladšieho... odvážnejšieho... šľachetnejšieho... Ženu s veľkou dušou... ale naozaj veľkou... obrovskou. Len kde?“
Gabriel opäť vzlietol. Letel krížom-krážom, na sever i na juh, na východ i na západ. Letel celé mesiace a roky. Až raz v maličkej dedine pritúlenej k jednému galilejskému vŕšku našiel mladé, asi pätnásťročné dievča. Pracovalo, spievalo si a modlilo sa. Bolo chudobné, slobodné a šťastné.
„To je ona,“ povedal si Gabriel a strmhlav zletel k nej. Jeho anjelské srdce tĺklo ako bláznivé.
Volala sa Mária. Anjel vstúpil do domu a povedal jej: „Zdravas‘, Mária! Pán s tebou. Zahrnul ťa milosťou.“
Pri týchto slovách sa Mária zarazila a rozmýšľala, čo asi znamená tento pozdrav. No anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho; Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“
Vtedy Mária povedala anjelovi: „Ako je to možné, veď nemám manžela!“
Anjel odvetil: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné!“
Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“
Anjel potom od nej odišiel.
„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“ (Lk 1, 46 – 48)