Príbeh rozpráva o talentovanom huslistovi, ktorý svojou hrou dokázal vždy uchvátiť poslucháčov. Pred jeho koncertom v istom meste v miestnych novinách vyšiel o ňom článok. Posledná veta znela: „Poďte si vypočuť nadpozemský zvuk drahocenných huslí.“ Koncertná sála bola naplnená do posledného miesta. Umelec svojou hrou naplnil očakávania poslucháčov. Po každej skladbe zaznel búrlivý potlesk. No stalo sa niečo neočakávané. Huslista v jednom okamihu prerušil hru. Chytil husle o udrel nimi o operadlo stoličky. Husle sa úplne zničili. Obecenstvo stuhlo. Huslista sa chvíľu ticho pozeral do hľadiska a potom povedal: „Viem si predstaviť, ako sa cítite, ale bolo to nevyhnutné. Vidíte tieto zničené husle? Stáli iba 50 dolárov!“ Potom vzal druhé husle a pokračoval: „Teraz budem hrať na tomto nástroji. Sú to moje obľúbené husle, drahocenné husle – stáli 50 000 dolárov. Chcem, aby ste pochopili, že hudba nezávisí od nástroja, ale od hráča.“ Po týchto slovách pokračoval v koncerte. V rukách majstra sa lacné husle vyrovnali drahocenným. Hudba nezávisí od nástroja, ale od hráča.
Poučenie, ktoré dal tento huslista svojim divákom, nás môže priviesť k inému zamysleniu. Hudba nášho života možno neznie príliš lahodne. Azda si niekedy povzdychneme: „Keby som mal také a také vlastnosti a talenty, mohol by som pre Boha, pre Cirkev, pre šírenie Božieho kráľovstva urobiť oveľa viac.“ Postoje takého typu sú však škodlivé. Bránia nám ponúknuť Bohu, ktorý je najväčším umelcom, to málo, čo máme. Pritom v jeho rukách i z toho mála môže vzniknúť nádherné dielo.