Žil raz jeden muž veľmi prísnych mravov. Dal si sľub, že až do západu slnka sa nedotkne ani jedla, ani pitia.
Muž vedel, že jeho obeta je Bohu milá, lebo každý večer sa nad najvyššou horou v okolí údolia rozsvietila žiarivá hviezda, ktorú videli všetci široko-ďaleko.
Jedného dňa sa muž rozhodol, že vylezie na túto horu. Istý chlapček z dediny ho však uprosil, aby mu dovolil ísť s ním.
Cesta bola namáhavá, slnko pálilo, a tak obaja čoskoro vysmädli. Muž ponúkol chlapca, aby sa napil, ale on odvetil: „Napijem sa, len ak to urobíš aj ty!“
Chudáčisko bol v rozpakoch – nechcel porušiť svoj sľub, ale nechcel ani to, aby sa chlapča trápilo smädom.
Napokon sa napil a chlapček urobil to isté.
V ten večer sa muž neodvážil zdvihnúť zrak k oblohe, lebo sa bál, že hviezda tam nebude.
Vieme si teda predstaviť, aký bol prekvapený, keď sa po chvíli pozrel hore a uvidel, že nad horou žiaria dve krásne hviezdy.
„Blažený, kto pamätá na bedára; v deň nešťastia ho vyslobodí Pán. Pán ho bude chrániť, zachová ho nažive, urobí ho šťastným na zemi.“