Mladá žena využila krásny deň na to, aby vzala svoje dve deti do mestskej záhrady. Tam si sadla na lavičku a pustila sa do čítania veľkej, očividne zaujímavej knihy. Občas zdvihla zrak, aby skontrolovala obe deti a usmiala sa na ne. Aj oni ju totiž sledovali.
Na vedľajšej lavičke fajčil elegantne vyzerajúci muž a znudene pozoroval ženu. „Čo také zaujímavé čítate?“ prehodil smerom k nej.
„Och, to je Biblia, Božie slovo.“
Muž sa zatváril pochybovačne a s nadutou nadradenosťou v hlase sa opýtal: „Božie slovo? Kto vám to povedal?“
„Veď je to jasné!“ odvetila žena prosto a usmiala sa na deti, v ktorých vzbudila prítomnosť neznámeho muža zvedavosť i ostych.
„Vraj Božie slovo. Odkiaľ viete, že je to tak?“
Žena sa pozrela smerom k nebu a pokojne povedala: „Ako viete, že na nebi je slnko?“
„To je jasné: slnko všetko zohrieva a osvetľuje.“
„Presne tak!“ pokračovala žena s radostnou žiarou v očiach. „Slová tejto knihy zohrievajú môj život a osvetľujú ho. Tak pôsobí Božie slovo.“