Hneď po narodení Pána Ježiša sa v Cirkvi slávia tri zaujímavé sviatky: sviatok svätého Štefana; sviatok svätého Jána evanjelistu a sviatok Neviniatok. Zdá sa, že prví dvaja svätci s Ježišovým narodením vôbec nesúvisia. Veď svätý Štefan je síce veľký svätec, avšak zomrel o tridsať rokov po Ježišovom narodení. A svätý Ján zomrel dokonca až niekedy koncom prvého storočia, teda skoro sto rokov od udalosti v Betleheme. Tak prečo ich vkladať do radostnej atmosféry Vianoc? Nevyrušujú? Nerozbíjajú tu nádhernú vianočnú idylku? My už vieme, že u kresťanov nestačí ísť len po povrchu udalostí. V hĺbke posolstva treba nachádzať pravdu a životodarné odkazy.
Takže? Svätý Štefan bol prvý dospelý muž, ktorý zomrel za toto malé dieťa v jasliach. Inakšie povedané: bol ten, ktorý sa prvý v "pôrodných" bolestiach mučeníctva narodil pre nebo. Svätý Ján zase vydržal byť po celý život čistý. Aj preto dovidel tak hlboko do Božích tajomstiev, ktoré potom opísal vo Svätom Písme. O čistote môžeme povedať, že aj ona je určitým spôsobom mučeníctvo. Neobetuje sa tu človek naraz, ale po častiach. Nuž a hneď za týmito dvoma svätcami prichádza sviatok Neviniatok. Títo sa ponorili do mučeníctva aj do čistoty. Všetci spomínaní tvoria vianočný sprievod Pána Ježiša. V liturgii tvoria opravdivú vianočnú ozdobu Kráľovi vesmíru. Nie, nie je z pozlátok, ani z ligotavých nití, umelých grimás, povrchnosti, líškania, falošných rečí... Svätci žiaria tým, čo v sebe nesú a čo je skutočne hodnotné pred Pánom. Svätý Štefan je vzorom mučeníctva, svätý Ján panenstva, sväté Neviniatka zjednocujú obidve hodnoty. Sú to najvyššie ideály prvých i dnešných kresťanov.