Pri turistickej prehliadke Jeruzalema si nemožno nevšimnúť označenú cestu, ktorou Ježiš niesol svoj kríž, aby na ňom na Golgote zomrel. Značná časť cesty vedie cez úzke preplnené uličky, plné tovaru a kupujúcich. Chaos, typický pre tieto časti sveta vôbec nepripomína udalosti, ktoré znamenajú tak veľa pre kresťana.
Kresťania prechádzajú týmito miestami s posvätnou úctou a pripomínajú si Ježišovu krížovú cestu. Podobne to robia, hlavne v Pôstnom období, veriaci na celom svete, a to už od času križiackych výprav, vďaka ktorým sa táto pobožnosť rozšírila do celej Európy. Dnes prakticky niet kostola alebo kaplnky bez krížovej cesty. Táto pobožnosť je určená predovšetkým hriešnikom. Kristus prišiel hľadať a zachrániť, „čo sa stratilo“. A ja sa s ním stretnem do takej miery, do akej sa cítim byť stratený, do akej som si vedomý, že potrebujem záchranu a dovolím Bohu, aby ma zachránil. Nie je to však cesta, ktorá sa už skončila. Kristus je i dnes súdený, i dnes nesie kríž, aj dnes je terčom posmechu, je potupovaný a ukrižovaný. Keď konáme pobožnosť krížovej cesty, nepozeráme sa teda len do minulosti, ale aj na prítomnosť a budúcnosť.
Cez tajomstvo prvej krížovej cesty, cez postavy Piláta, plačúcich žien, Šimona, Veroniky, vojakov, davu, bolestnej Panny Márie i ustráchaného Jozefa z Arimatey môžeme vidieť život okolo seba, ľudí s ktorými denne prichádzame do kontaktu. Áno, aj seba. V akej úlohe, na to si budeme vedieť najlepšie odpovedať sami.
Nech je to už akokoľvek, nezabúdajme, že tá prvá, pôvodná jeruzalemská krížová cesta viedla k jasu Veľkonočnej nedele. Táto pravda nás nikdy nemôže viesť k rezignácii a pesimizmu. Aj naša životná cesta musí byť prežiarená nádejou a istotou cieľa, ktorý nám ponúka Ten, ktorý túto cestu úspešne absolvoval pred nami.