Istého učeného a váženého rabína pozvali, aby predsedal konferencii o exode v jednom z najvýznamnejších kultúrnych centier v meste. Odborné publikum pozorne sledovalo jeho prednášku. Rabín vysvetľoval pasáž o manne, ktorá padala z neba, takto: „Pán nechal padať na zem svoj chlieb, ktorý mal chuť ako medový koláč. Nazbierali ho vždy toľko, aby vystačil na jeden deň. V piatok nazbierali viac a uchoval sa na nasledujúci deň. Keď začalo slnko hriať, roztopil sa...“
Jeden poslucháč ho prerušil: „Aké mrhanie časom! Prečo mali zbierať len na jeden deň? Nebolo by lepšie, keby im bol Boh poslal zásoby aspoň na jeden rok? Bolo by to praktickejšie a menej prácne...“ Rabín mu podľa svojho zvyku odpovedal príbehom:
„Jeden veľký kráľ mal syna. Bol to len chlapec, ale mal nastúpiť na trón a jeho výchova bola štátnou záležitosťou. Platil zákon, podľa ktorého kráľ mohol vidieť svoje dieťa len raz do roka. Kráľ svojho syna veľmi miloval a princ veľmi ľúbil svojho ocka. Ako radi by boli spolu častejšie! Ale zákon bol neoblomný. Tak sa postupne jeden druhému odcudzili.“
A pokračoval: „Preto Boh posielal svoj dar každý deň...“
Preto sa modlíme každý deň.