Možno to vyzerá zvláštne, že v čase, keď už tretiu nedeľu počúvame radostné “Ježiš žije!“, sa chcem aspoň na chvíľu vrátiť k Veľkému piatku. No mám na to hneď dva dôvody. Ten prvý je veľmi pragmatický, keďže sa vždy snažíme zdokumentovať dianie v našej farnosti, druhý je tak trošku záležitosťou srdca (verím, že nielen môjho).
Neviem, kto bol iniciátorom návrhu na farskú krížovú cestu na najmenšej filiálke farnosti, no u mňa zabodoval. A očividne aj u nášho nebeského Otca, lebo nám požehnal krásne počasie :-). Vyšný Čaj má pre mňa už dlho akési čaro. Určite je to ľuďmi, ktorých obdivujem za ich ochotu a otvorenosť. Asi je to tým, že ich je tak málo. Na nič sa nehrajú, za nikoho sa neskrývajú, neočakávajú od druhých, čo sami nie sú ochotní urobiť...
Naozaj sa teším, že sa Vyšný Čaj aspoň na chvíľu stal „hlavným mestom“ farnosti a okrem nás v nej privítal aj veriacich z reformovanej cirkvi. Spoločne s našimi duchovnými otcami sme tak vytvorili jedno nádherné spoločenstvo. Prostredníctvom zamyslení pri jednotlivých zastaveniach sme mohli uvažovať o Kristovom utrpení, ktoré dáva zmysel všetkým našim krížom a o jeho smrti, vďaka ktorej máme nádej na večný život. Jednoducho o nevýslovnej láske a krutej bolesti, ktoré spoločne kráčajú na Golgotu. Len a len za nás. Nevdojak mi na um prichádzajú slová dnes už svätého Jána Pavla II.: „Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš.“ Úžasná pravda.
Ďakujeme všetkým, ktorí sa na podieľali príprave, aj tým, ktorí prijali pozvanie a prišli. Reformovaný pán farár sa priznal, že bol na krížovej ceste prvýkrát a hneď vyjadril aj nádej, že sa takto spoločne stretneme aj o rok. Tak uvidíme...
KH