Pre každú inštitúciu, ktorá myslí aj na svoju budúcnosť, je dôležitý prírastok nových členov. Aj Cirkvi záleží na tom, aby počet pokrstených ľudí rástol. Každý si so záujmom vypočuje štatistické údaje o počte krstov, sobášov a pohrebov svojej farnosti. Skúsenosť však potvrdzuje, že vysoký počet pokrstených ešte nie je zárukou kresťanského života. Je mnoho pokrstených, ale málo praktizujúcich.
Práve sviatok Krstu Krista Pána nám ponúka príležitosť zamyslieť sa nad sviatosťou krstu, nad jej podstatou a skutočným významom pre náš život.
Evanjelium nám opisuje Ježišov krst v Jordáne: Ježiš prichádza za Jánom, aby sa dal pokrstiť. Ján Krstiteľ je v rozpakoch a váha, ale Ježiš nalieha – a prijíma krst. Vtedy zostupuje na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.” Otvára sa nebo, ktoré zatvoril Adamov hriech. Otec vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie, tak ako počujeme aj v prvom čítaní z knihy proroka Izaiáša: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie.” Táto dojímavá scéna, Ježišovho krstu, úzko súvisí aj s naším krstom. Tak, ako sme pri Ježišovom krste svedkami nádherného vzťahu, obojstrannej lásky medzi Ježišom a Otcom, tak aj my sme pokrstením vstúpili do vzťahu s Bohom a tým sme sa stali jeho milovanými deťmi a on naším Otcom. Vo chvíli krstu si Nebeský Otec zamiloval aj nás. Celá naša cesta ku svätosti nie je nič iné, ako dosahovanie prvotného stavu nevinnosti našej duše. Krst nás posväcuje a zároveň zasväcuje Bohu. Človek dostáva účasť na Božej prirodzenosti, stáva sa novým stvorením, povolaným k svätosti a dokonalosti Boha. Krstom ľudské stvorenie odpovedá na Božie vyvolenie, na Božie zaľúbenie.
Pre Ježiša je krst začiatkom verejného účinkovania a predurčením jeho poslania Božieho služobníka, ako to vyjadruje aj prorok Izaiáš slovami: „Ja, Pán, som ťa povolal v spravodlivosti vzal som ťa za ruku; utvoril som ťa a zmluvou s ľudom som ťa urobil, svetlom pohanov, aby si slepým otvoril oči a väzňov vyviedol zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách.“ Táto charakteristika Božieho vyvolenia a poslania sa vzťahuje na každého pokrsteného. Intímna blízkosť s Bohom, ktorý povolá človeka, by sa mala stať skúsenosťou každého kresťana.
Ježišov krst, ako začiatok jeho pozemského účinkovania, pripomína, že aj náš krst je spojený s verejným pôsobením. Keďže väčšina z nás ho prijala v ranom detstve, máme pokušenie myslieť si, že krst sa týka predovšetkým detského veku. Lenže krst je len počiatkom, ktorý sa postupne napĺňa a rozvíja do svojej konečnej podoby – večného spoločenstva s Bohom. Je to základná voľba, ktorá by mala nasmerovať celý náš život na Boha a na večný život s ním. A toto rozhodnutie sa pre úplne nový životný štýl, by sa malo na nás prejaviť aj navonok. Stávanie sa kresťanom nie je totižto záležitosťou len daného momentu slávenia krstu, ale je to záväzok , ktorý nikdy nekonči.
Nedeľou krstu Krista Pána sa končí Vianočné obdobie a zároveň tento sviatok už naznačuje začiatok obdobia cez rok. Liturgia tohto sviatku završuje Vianoce, ktoré sú časom narodenia Ježiša Krista, ale Ježišov krst zároveň poukazuje aj na začiatok jeho poslania medzi ľuďmi. Je to výzva aj pre nás nanovo objaviť vznešenosť a poslanie plynúce zo sviatosti krstu. Neuspokojme sa teda len s údajmi o množstve pokrstených, ale snažme sa dar krstu žiť naplno, veď je to jedinečná možnosť, ako už teraz žiť v spoločenstve s Bohom nekonečne milujúcim svoje stvorenia.