Nemecký básnik Franz Fűhmann napísal vo veršoch známu rozprávku o vlkovi a kozliatkach. Ale dal jej iný smer. Vraj bolo sedem kozliatok, ktorým mama povedala, že môžu chodiť po celom dome a dvore a nazrieť všade, iba do skrinky, v ktorej sú starodávne hodiny, nesmú nakuknúť, lebo by sa hodiny zničili. Odrazu prišiel zlý vlk. Kozliatka sa poschovávali. Jedno pod stôl, druhé pod posteľ, niektoré za skriňu, a jedno neposlušné kozliatko otvorilo hodiny a schovalo sa tam. Všetkých šesť kozliatok vlk našiel a roztrhal, iba to jedno sa zachránilo.
Bolo by správne neposlušné kozliatko pokarhať za to, že porušilo príkaz mamy, keď si tým zachránilo život? K čomu by bola otrocká poslušnosť, keď v hre je čosi viac? Zdá sa teda, že nie je také jednoduché povedať, kto je skutočne poslušný a kto je neposlušný.
Rodičia vedia, že nejde len o rozprávku, ale o každodennú skúsenosť zo vzťahu s deťmi. Nie je jednoduché odsúdiť niekoho za neposlušnosť, lebo mnohokrát sa v tom skrýva určitá iniciatíva a smelosť. A nie je jednoduché vždy iba chváliť za poslušnosť, lebo to môže byť aj maska, a nevieme, čo sa pod ňou skrýva.