Všetci poznáme obraz a zvuk maličkých, pobehujúcich po kostole. Obraz doplnený pohoršenými tvárami dospelých, umiestnenými na hlavách, ktoré nie prievan, ale závan nechuti pohybuje sprava doľava a späť. Vyrušení z momentov sústredenia sa na svätej omši, dávajú navonok najavo svoj nesúhlas nad prítomnosťou zdrojov rušenia v ich dosahu. Rodičom týchto maličkých rušičiek sa aj po živej konfrontácii s pohoršenými vynára otázka. Patria deti do kostola? Nepýtajme sa, či deti do kostola k Ježišovi patria, alebo nie. Skôr si dajme otázku, ako im pomôcť, aby sa s nim v našom spoločenstve stretli. Každá skutočná rodina a teda aj Cirkev, pretože aj ona je a má byť rodinou, musí dýchať detstvom a mladosťou. Ako v každej normálnej rodine, aj do nej patrí vedľa babičiek a deduškov, vnúčence a rodičia. V tejto rodine má mať každý svoje miesto. Je teda smiešne, ak sa účasť detí na spoločnom dobre zmení len zahriakovanie a horkosť, ktorú miesto prítomnosti Boha medzi nami, dávame deťom pocítiť. Každý človek dobre vie a rodičia obzvlášť, aké sú deti neposedné. Neprekvapí ich preto ani detský plač, hlasné recitovanie modlitieb, otázky a spôsoby, akými sa hrajú, nechajú zaujať, alebo prejavia svoju účasť a prítomnosť. Buďme si istí, že ak s pochopením, láskou a úsmevom prijmeme pre niektorých možno tvrdú realitu týchto vyvádzajúcich drobcov prijmeme s nimi do svojho srdca samotného Pána. Nechcime, aby deti pri slovách ako kostol, Ježiško, svätá omša prežívali stresy len preto, že si tieto pojmy spájajú s nepríjemne prežitými chvíľami svojho krátkeho života. S chvíľami, kde sa v spojení s týmito slovami na ne len kričalo a mračilo. Prepáčte, odpusťte deťom, ktoré vás znervóznili, zároveň prosím, zmeňte „nelásku“ na toleranciu, trpezlivosť a pochopenie. Veď náš Pán nás vyzýva: „Nechajte maličkých prísť ku mne.“ Želáme si, aby sa nám spoločne podarilo hojnejšie zaplniť miesto pred oltárom a tiež, aby „tieto spomínané deti“ raz sedeli v laviciach nášho chrámu miesto nás.
Každý z nás bol raz dieťaťom. Všetci sa učíme celý život.