A nakoniec dal Boh seba samého z lásky k ľuďom
Mišo bol handrový macko. Chodidlá mal z červeného zamatu, dva gombíky namiesto očí a ňufák vyšitý vlnou.
Patril jednému náladovému dievčatku, ktoré ho raz zahŕňalo svojou láskou, a inokedy ho zlostne hodilo na zem a ťahalo ho za jemné látkové ušká.
Mišo preto jedného dňa urobil najväčšie rozhodnutie svojho života – utečie. Využil zmätok pred Vianocami, pretisol sa cez dvere a dostal sa na slobodu.
Cupkal po snehu a bol šťastný ako nikdy predtým. Na každom kroku objavoval nevídané veci: stromy, chrobáčiky, vtákov, hviezdy. Mišo vyvaľoval oči. Všetko bolo také neuveriteľne krásne. Nastal večer, keď svätý Mikuláš roznáša svoje dary. Mišo začul svišťanie. Bol to cválajúci sob, ktorý za sebou ťahal sane naložené pestrofarebnými balíčkami. Sob zbadal macka. Zastavil sa a láskavo mu porozprával, že zastupuje Mikuláša, ktorý je už veľmi starý a slabý a nemohol sa vydať na takú dlhú cestu. Sob ponúkol Miša, aby si vysadol na sane.
A tak Mišo sprevádzal soba po mestách i krajinách na zázračných saniach svätého Mikuláša. A bol to práve on, kto vložil do každého komína drobnú hračku alebo balíček so sladkosťami. Bavilo ho to, mal veľkú radosť. Keby bol zostal len malou hračkou, takúto noc by nikdy nezažil.
Dorazil až k poslednému domu. Bola to biedna chatrč na kraji lesa. Mišo zašmátral labkou vo veľkom vreci, pátral, hľadal, ale už v ňom nič nenašiel!
„Sob, hej sob! Vo vreci už nič nie je!“
„Och!“ zastonal sob.
V chatrči býval chorý chlapček. Keď sa ráno zobudí, v topánke nič nenájde. Sob sa zahľadel na Miša peknými tmavými očami.
Nato Mišo vzdychol, objal pohľadom celú krajinu, po ktorej by sa bol tak rád túlal, vstal a krôčik za krôčikom išiel urobiť dobrý skutok. Vošiel do chatrče, schúlil sa do topánky a čakal na ráno.