Po dňoch pomerne dlhého Pôstneho obdobia sme vstúpili do veľkonočného času. Apoštoli a prví kresťania sa odvolávajú na zachraňujúcu moc vzkrieseného Ježiša. Prví, ktorí sa stretli s Ježišom, počuli jeho slovo a videli ho, spoznali nové učenie. Učenie, ktoré hlása nový vzťah k Bohu, cestu k životu v láske k Bohu a k blížnemu, k slobode, ale aj k odvahe a riziku – nežiť len sám pre seba, ale dať sa pohnúť ku skutkom lásky. Preto všetko je nám Ježiš vzorom, na to všetko nám dáva silu. Ježiš bol človekom, ale nie obyčajným. Jeho súčasníci to tušili: Zjavuje sa v ňom Boh. „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha,“ vyznáva Peter (Mt 16, 16). Ježišovi súčasníci mohli byť svedkami toho, ako Boh v Ježišovi zasahuje do dejín ľudí, ako sa stará o svet, ako objasňuje a vykladá ľudskú slobodu, ako objavuje dobrodružstvo lásky.
Veľkonočné udalosti majú hlbší zmysel. Učeníci videli, ako sa Ježiš až do smrti pevne držal vernosti Bohu. A keď sa už zdalo, že je všetko stratené, mohli sa presvedčiť o Božom víťazstve. Ježišovo veľkonočné zmŕtvychvstanie vydáva jasné svedectvo: Kristus je Mesiáš, Boží Pomazaný, a kto k nemu patrí, má cez neho prístup k Otcovi. On sám, rovnako ako aj jeho prorocké slovo, je Božím darom.
Veľkonočná viera nie je len viera, o ktorej spievame alebo ktorú vyznávame v Kréde, ale tá, ktorú žijeme. Taká viera dáva potom zmysel nášmu životu a všetkým našim ľudským snaženiam. Lebo „Ty si vstal z mŕtvych, Kriste nás, a v sláve Otca slávu máš; a že nás vzkriesiš všetkých raz, to pevne verí každý z nás“ (veľkonočný hymnus).