Niektorí z nás poznajú báseň Bertolda Brechta, ktorá hovorí o emauzských učeníkoch, ktorí nepoznali Ježiša a smutní kráčali ďalej.
Evanjelium však rozpráva o tom, že ten Neznámy ich oslovil, vypytuje sa ich, vedie s nimi rozhovor. Nenechá ich v smútku samotných. Keď si potom opakujú niť rozhovoru a pripomínajú si jeho odpovede, vravia, ako im bolo teplo pri srdci... Podobné sú chvíle, keď si môžeme vypočuť priateľov, keď sa človek smie jednoducho rozprávať s druhými, odložiť si kabát a posedieť si s nimi. „Zostaň s nami“ sa stáva heslom tohto večera. Ním sa týždeň dobre začína. Naliehajú na Neznámeho, a on zostane, ba dokonca sedí za vrchom stola, modlí sa a rozdáva chlieb. Otvárajú sa im oči a spoznajú ho. Z cudzieho muža sa stáva známy, priateľ, Majster a Pán.
Básnik konštatuje, bez nádeje: „Zomrel sám pre seba. A zomrel bez zmyslu a zisku“. Evanjelium nám to ukazuje ináč. Predkladá poznanie, v ktorom sa smútok premení na radosť, údiv a teplo, cudzinec sa stáva blízkym človekom. Učeníkom je jasné: Nie za seba, to za nás zomrel Ježiš, ako už naznačil pri Poslednej večeri: „Za vás a za mnohých“. Mysľou učeníkov prebleskne poznanie: Ježiš už dávno opustil hrob, je s nami po celý čas.
V roku 1629 maľoval mladý Rembrandt toho „cudzieho muža“ pri stole, ktorý láme chlieb a v očiach svojich hostiteľov prerastá do nádhery zmŕtvychvstalého. Neuveriteľné, jasné svetlo. O 32 rokov neskôr maľuje obraz Emauzy, známy z drážďanskej galérie. Svetlo je matné a mierne, tajomné a tiché. Pred zlatým pozadím sedí Kristus; láme chlieb, učeníci sú k nemu naklonení, celkom intímna atmosféra ako vždy, keď sme spolu pri lámaní chleba a on je neviditeľný – náš hostiteľ, náš prameň svetla.
Neraz to úprimne vypovieme aj sami. Najmä v situácii, keď sme naozaj sami a tí „naši“, „moji“ nejdú s nami. Vezmime tieto slová vážne aj po sviatočných dňoch a spoznávajme ho v modlitbe a pri lámaní chleba, aby sme výzvu „zostaň s nami“ vzali do vlastného života tam a vtedy, keď to najviac potrebujeme.