Každý deň napoludnie vbehol na chvíľu do kostola akýsi mladík a hneď sa poberal ďalej.
Mal károvanú košeľu a rozstrapkané džínsy ako všetci chlapci v jeho veku. V ruke mal papierové vrecko a v ňom kúsok chleba na obed.
Keďže dnes sa nájdu ľudia, ktorí kradnú všade, i v kostole, podozrievavý správca kostola sa ho spýtal, prečo tam chodí.
„Chodím sa sem pomodliť,“ povedal mladík.
„Pomodliť? Ako sa dokážeš modliť tak rýchlo?“
„Hm... Vbehnem sem a každý deň poviem iba: ͵Ježiš, tu je Jim.ʹ A potom utekám do práce. Je to krátka modlitba, a som si istý, že Ježiš ma počúva.“
Krátko na to, pre pracovný úraz, zaviezli mladíka do nemocnice s bolestnými zlomeninami.
Dali ho na izbu s viacerými pacientmi.
Jeho príchodom sa oddelenie zmenilo. Po niekoľkých dňoch sa v jeho izbe schádzali chorí z celej chodby. K jeho lôžku prichádzali mladí i starí. Pre každého mal úsmev a každého vedel povzbudiť.
S ošetrovateľkou sem prišiel aj správca kostola a zastavil sa pri mladíkovom lôžku.
„Povedali mi, čo sa ti stalo, a napriek tomu vieš povzbudiť každého. Ako to robíš?“
„Je to vďaka tomu, ktorý ma chodí navštevovať napoludnie každý deň.“
Ošetrovateľka ho prerušila: „Ale napoludnie sem predsa nikto nechodí.“
„Chodí a každý deň. Otvorí dvere a povie: ͵Jim, tu je Ježiš,ʹ a odchádza.“
Jeden dobrý človek prechádzal každý deň popri múre na ktorom bol namaľovaný obraz Panny Márie. Zakaždým ju pozdravil: „Dobrý deň, mama!“
Po rokoch raz večer jasne počul z obrazu hlas: „Dobrý večer, synku!“
Ak nepočujeme odpoveď na naše prosby, je to preto, že ju nečakáme.
Bruno Ferrero: Niekedy stačí jeden slnečný lúč