Slovo pokánie nepatrí medzi veľmi obľúbené slová. Iste však aj v tomto prípade ide skôr o prejav márnomyseľnosti, falošnú obranu či nejasnosť ako o úmyselné odmietnutie tejto hodnoty, na ktorú nás pozýva pôstny čas. Čo vlastne znamená výzva na zmenu života?
Človek iste môže kráčať k dokonalosti rôznymi cestami. Už známy čínsky filozof Konfucius hovorí: „Človek má tri cesty, ako múdro konať. Prvou je premýšľanie – tá je najšľachetnejšia. Druhou je napodobňovanie – tá je najľahšia. Treťou je skúsenosť – a tá je najbolestnejšia.“
Tretia cesta je nám všetkým azda najbližšia. Každý si občas uvedomuje, že touto cestou nezískava len pozitívne hodnoty – na tejto ceste je potrebné všeličo meniť, upravovať, ba niekedy sa aj vrátiť k pôvodným hodnotám, ktoré sme predtým síce poznali, ale z rozličných príčin sme ich opustili.
Typickým príkladom návratu, teda pokánia, je mladší syn z Lukášovho evanjelia, ktorého voláme márnotratným (porov. Lk 15, 11-32). Opustí bezpečnosť rodičovského domu a v bezuzdnej túžbe po slobode premárni všetko, čo má, stráca aj seba samého. Dostáva sa pod úroveň ošípaných, ktoré mu boli zverené na poslednej zastávke pri hľadaní slobody a šťastia. Trpká skutočnosť privádza syna na cestu späť. V tejto ďalekosiahlej premene vidíme bohatstvo zbedačeného, ktoré evanjelista vyjadril slovami: „Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu a voči tebe“ (Lk 15, 18).
Tento návrat domov nie je obyčajným návratom. Je objavením stratenej lásky. Je veľkodušným prijatím od otca, ktorý nepripomína, ale odpúšťa tak, že úplne zabúda.
Nezabudnime však, že cesty naspäť, to znamená vpred, sa začínajú tam, kde sa človek vzdáva svojej falošnej sebaistoty a čestne prehodnotí svoje stanovisko. A to by mal vykonať každý z nás.