Na jednej ceste raz ležal kameň, ktorý neslúžil vôbec na nič. Bol to pekný sivomodrý okrúhly kameň, veľký asi ako ľudská hlava. Nikomu však nestál za pohľad. Kameň je predsa len kameň, koho by už zaujímal?
Zo začiatku dokonca vytŕčal zo zeme uprostred cesty, ktorá viedla do mesta. Nemohol sa sťažovať na nedostatok pozornosti – takmer všetci, ktorí tadiaľ chodievali, oň zakopli. Niektorí sa uspokojili s tým, že mu uštedrili niekoľko šťavnatých nadávok, iní úbohý kameň preklínali. Od podkutých kopýt koní dostával mocné údery, až lietali iskričky, ktoré sa trblietali v noci. Kameň bol čoraz smutnejší. Čo je to len za ľudí, že sa k nemu takto správajú!
Jedného dňa po tejto ceste uháňal koč, ktorý tak narazil o kameň, že na ňom zostala viditeľná stopa, ktorá vyzerala ako rana. Zo zrážky vyšlo horšie koleso, ktoré sa polámalo. Nahnevaný kočiš železným kolom kameň vykopal a odhodil ho do diaľky. Kameň sa chvíľu smutne kotúľal a skončil medzi ďalšími kameňmi v priekope.
„Už len ty si nám tu chýbal!“ pustili sa doň ostatné kamene. „Aký si len ťažký, ty tlsťoch!“ vzdychali dva ploché kamene pokryté ligotavou sľudou. Keby kamene vedeli plakať, kameň by sa zúfalo rozplakal. Chudák, túžil len po tom, aby sa prepadol do zeme a zmizol navždy.
V jedno ráno ho však zodvihli dve mocné ruky. „Tento je dobrý!“ povedal akýsi mužský hlas.
„A tie ostatné?“ opýtal sa iný muž. „Aj tie sa nám zídu. Pozbierajte ich.“
Zatiaľ čo ostatné kamene nahádzali do voza, okrúhly kameň cestoval v mužovom batohu. Keď ho z neho vybrali, ocitol sa na stavenisku, kde sa to hmýrilo robotníkmi. Všetci pracovali na veľkolepej stavbe, ktorá sa, hoci ešte neúplná, týčila k nebu. A múry, hrubé arkády, vežičky, všetko tvorili rovnaké sivomodré kamene, ako bol on. „Som v raji!“ pomyslel si kameň, ktorý nikdy nevidel nič krajšie.
Ruky muža prechádzali po povrchu kameňa s drsnou nehou.
„Aj ty tam skončíš, kamarát,“ povedal muž. „Mám s tebou veľký plán. Trochu si pre to vytrpíš, ale bude to stáť za to.“
Kameň odniesli do kúta, kde skupina mužov tesala z kameňa postavy svätcov. Jednej zo sôch chýbala hlava. Muž na ňu ukázal a povedal: „Našiel som hlavu pre túto sochu!“ Znovu pohladil kameň rukou a pokračoval: „Je dokonalý. Je na to ako stvorený a už viem, ako využijem aj túto malú štrbinu...“
Kameň si pomyslel, že sa mu to musí snívať – nikto ho nikdy nenazval „dokonalým“. Ale hneď nato ho zovreli do zveráka a akýsi ostrý nástroj ho začal neľútostne ráňať. Muž tesal premyslenými a mocnými údermi. Bolesť bola silná, ale netrvala dlho.
Nepotrebný kameň sa zmenil na nádhernú hlavu sochy svätca, ktorú umiestnili na priečelie katedrály. Bola to socha, ktorú si každý všimol a každý na ňu ukazoval – všetci ostatní svätí boli vážni a zamračení, len tento jediný sa usmieval. Umelec zmenil ranu, ktorú na kameni spôsobilo koleso koča, na nádherný úsmev. Úsmev plný pokoja a radosti kameňa, ktorý našiel svoje miesto.
Možno pre tvojich známych nie si, ale pre Boha si „dokonalý“.