Švagor vytiahol zásuvku na stolíku mojej sestry a vybral z nej malý, jemný balíček.
„To je spodná bielizeň,“ povedal. Rozbalil balíček a podal mi jeho obsah. Bielizeň bola naozaj krásna, z ručne vyrobenej hodvábnej čipky. Visačka, na ktorej bola nálepka s priam astronomickou cenou, bola ešte neporušená. „Jana si to kúpila, keď sme boli na našej prvej dovolenke, asi pred 8 alebo 9 rokmi. Nikdy to nenosila. Nechávala si to na zvláštnu príležitosť. Myslím, že teraz je tá zvláštna príležitosť.“
Vzal odo mňa balíček. Chvíľu ho podržal v ruke a potom položil na posteľ, kde mal pripravený ďalší odev, ktorý mali pracovníci pohrebnej služby obliecť mojej zosnulej sestre. Zasunul zásuvku, obrátil sa ku mne a povedal: „Nenechávaj si v živote veci na nejakú zvláštnu príležitosť. Každý deň, ktorý žiješ, je zvláštna príležitosť.“
Myslela som na tieto slová počas celého pohrebu, a aj v nasledujúcich dňoch, keď som väčšinu svojho času strávila s ním a so svojou neterou. Rozmýšľala som o nich, keď som sa vracala domov. Myslela som na všetko, čo moja sestra nevidela, nepočula alebo neurobila. Premýšľala som o tom, čo robila bez toho, aby si uvedomovala, že je to niečo nezvyčajné.
Ešte stále rozmýšľam o jeho slovách. Myslím, že zmenili môj život. Viac čítam a menej utieram prach. Sedím na lavičke v záhrade a obdivujem krásu prírody; burina mi akosi neprekáža. Trávim viac času so svojou rodinou a priateľmi a menej na schôdzach. Život by sme mali „vychutnať“, nie „vydržať“. Snažím sa vidieť krásu týchto okamihov a tešiť sa z nich. Nič si „neodkladám“ na nejakú zvláštnu príležitosť. Pri každej „mimoriadnej“ príležitosti, napríklad keď rozkvitnú prvé kvety, prestrieme slávnostný stôl a používame sviatočný riad.
Slová „niekedy“ alebo „jedného dňa“ som prestala používať. Ak niečo stojí za to vidieť, počuť alebo urobiť to, urobím to teraz. Neviem, čo by moja sestra urobila, keby bola vedela, že zajtra tu už nebude. Myslím, že by zavolala celú rodinu a najbližších priateľov. Všetkým by sa ospravedlnila za zbytočné hádky a nedorozumenia a potom by sme si dali niečo dobré.
Je zopár vecí, ktoré by som určite chcela urobiť, keby som vedela, že môj čas je vymedzený. Asi by som veľmi ľutovala, ak by som ich neurobila. Hnevala by som sa, keby som odložila stretnutie so svojimi dobrými priateľmi a povedala si: azda niekedy inokedy… Hnevala by som sa, že som nenapísala list, ktorý som chcela napísať a povedala som: azda niekedy… Hnevala by som sa a ľutovala, že som nepovedala môjmu manželovi a dcére častejšie, ako veľmi ich ľúbim. Rozhodla som sa neodkladať na „niekedy“ nič, čo prinesie do našej rodiny radosť a chuť do života. Každé ráno, keď otvorím oči, si poviem, že dnes som dostala výnimočnú príležitosť.
Každý deň, každá minúta, každý nádych je vlastne… dar od Boha.