Pôstne obdobie nás pozýva na vážnu sebareflexiu a prácu na sebe: „Obráťte sa! Robte pokánie!“ Tieto slová nás majú priviesť k zamysleniu nad cestami, ktorými sa uberáme – k zamysleniu nad tým, či sa naozaj usilujeme kráčať v Kristových šľapajach i v našom každodennom živote. Áno, mnohým ľuďom znejú niektoré usmernenia Biblie nereálne, ba priam bláznivo. Napríklad výzva, ktorá sa práve v pôstnych dňoch objavuje častejšie ako inokedy: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (porov. Mt 16, 24). Právom sa pýtame: To má viesť k životu? K šťastiu? Veď sú to skôr slová, ktoré nás tlačia k zemi. Často uznávame, že úzkoprso lipneme len na svojom. Ježiš nás pozýva aj na akýsi druh „násilia“ na sebe. To však zároveň znamená ísť novou cestou, ktorá sa vždy nemusí zhodovať s našimi predstavami, ktoré sme pokladali za jediné správne.
Treba naozaj veľa múdrosti a trpezlivosti, aby sme pochopili aj iné pocity, iné zážitky, iné alternatívy, iné pohľady na výzvu Svätého písma. Naše vzťahy sa môžu obnoviť a uzdraviť, nesprávne pochopená tolerancia nás však môže viesť k tomu, aby sme schvaľovali zlo. Ježiš od nás žiada tento krok: „... vezmi svoj kríž.“ Máme niesť brvno kríža, máme ním pokresťančiť aj naše vzťahy. Ježiš nás takto volá z našej istoty do slobody a lásky. Nazýva sa to radostným posolstvom. Páter Hans Brunner pripomína: „Ježiš prijal alternatívu od Otca bez toho, aby stratil svoju slobodu a nakoniec dokázal povedať: ´Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.´“ Kto tomu verí, už urobil prvý krok a prekročil obmedzenie, do ktorého bol uzavretý jeho život. Vstúpil do krajiny Boha. Odtiaľ možno vidieť všetko v novom svetle. Dietrich Bonhoefer radí: „Veríš – tak urob nový krok!“ Opustíš sféru ľudskej bezmocnosti a vstúpiš do sféry Božej všemohúcnosti. Takáto viera mení našu situáciu, pretože mení nás. Nasledovať Ježiša, to nie je nejaké vyšinutie. Nasledovať ho prevyšuje všetky miery sveta, lebo to otvára život a dáva možnosť ísť novými cestami, ba viac – dáva nám rozlet.