Pozrieť do detských očí a nežasnúť znamená byť duševne i duchovne slepý.
Súčasný človek pomaly stráca schopnosť, ktorá obohacuje jeho život. Je to umenie žasnúť.
Domnievam sa, že v súčasnosti tento talent zostáva deťom asi do veku päť rokov.
Takéto dieťa je schopné nefalšovane a úprimne žasnúť pri rozžiarenom vianočnom stromčeku nad darčekmi, ktoré pod ním nájde. Osemročný školák už nežasne. Vianočný stromček už videl osemkrát, takže je to nuda. A darčeky? Chrysler to zatiaľ nie je, tak čo.
A to nehovorím o životom znudených sedemnásťročných dievčatách a chlapcoch, ktorí už zažili všetko – a nie je teda nad čím žasnúť. Život začína byť nudný. Preto si ho treba spestriť striedaním partnerov, tvrdším alkoholom, drogami. Aspoň trocha radosti v tom obyčajnom, nezaujímavom svete, ktorý už neprináša nič nové.
Kto ešte v dospelosti dokáže žasnúť nad západom slnka, spevom vtákov alebo nad bábätkom v detskom kočiariku bez obáv, či ho náhodou niekto neuvidí a či nebude preto vyhlásený za blázna?
Čudovať sa, to by sme ešte zvládli, ale žasnúť, to už sotva dokážeme.
Keď Ježiš Kristus berie troch najbližších učeníkov na vrchol hory, kde sa pred nimi premení, apoštoli sú zachvátení úžasom. Keď nás Ježiš pozýva k svojmu oltáru, kde sa premieňa chlieb na jeho telo a víno na jeho krv, vôbec nás to – ako každú nedeľu predtým – nevytrhne z ospalosti a účasť na tomto zázraku prežívame bez hlbšieho zaujatia. Ani tu nedokážeme žasnúť.
K radosti ľudskej duše patrí tiež umenie žasnúť. Žasnúť znamená byť vďačný, žasnúť znamená radovať sa z tajomstva, znamená to vidieť „za veci viditeľné“. Žasnúť znamená žiť ako dospelý, ale radovať sa ako dieťa. Už v Evanjeliu podľa Lukáša sa opisuje, ako sa po jednom Ježišovom zázraku všetkých zmocnil úžas a velebili Boha, a plní bázne hovorili: „Dnes sme videli obdivuhodné veci.“ A na inom mieste sa hovorí o tom, že kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, vôbec do neho nevstúpi.
Max Kašparů: O radostiach ľudskej duše