Môj synček prišiel na tento svet úplne bežným spôsobom. Ja som však musel veľa cestovať, mal som veľa povinností.
Môj synček začal jesť, ale ja som to ani nezaregistroval, začal rozprávať, ja som pri tom nebol. Môj chlapček tak rýchlo rástol! A čas tak letel!
Keď môj syn rástol, často mi hovorieval: „Ocko, ja raz budem ako ty! Ocko, kedy sa vrátiš domov?“
„Neviem, synček, no keď sa vrátim, zahráme sa spolu. Len počkaj.“
Môj syn oslávil desiate narodeniny. O niekoľko dní mi povedal: “Ocko, ďakujem za loptu! Zahráš sa so mnou?“
„Dnes nie, synček. Mám veľa práce.“
„Dobre, ocko. Tak inokedy.“
Odišiel s úsmevom a, ako vždy, so slovami: „Chcem byť ako ty!“
Môj syn sa vrátil z univerzity. Teraz to bol už mladý muž.
„Syn môj, som na teba hrdý, sadni si, porozprávame sa trochu.“
„Dnes nie, ocko, mám povinnosti. Prosím ťa, požičiaš mi auto? Idem navštíviť jedného kamaráta.“
Som na dôchodku. A môj syn už býva inde. Dnes som mu zavolal: „Ahoj, synček, rád by som ťa videl.“
„Veľmi rád, ocko, ale nemám čas. Poznáš to, práca, deti... Ale som rád, že si zavolal. Veľmi rád som ťa počul!“
Keď som skladal telefón, uvedomil som si, že môj syn je teraz ako ja.
Zázrak nie je kráčať po vode. Zázrak je kráčať po zelenej tráve v prítomnej chvíli a tešiť sa z pokoja a krásy, ktorá je tu a teraz.