Miriam má desať rokov. Žije v pekle Erbilu v irackom Kurdistane spolu s tisícmi ďalších ľudí v utečeneckom tábore, kde sa žije ťažko a často chýba voda i elektrika. Jeden novinár s ňou urobil rozhovor.
„Čo cítiš voči tým, ktorí ťa donútili opustiť váš dom?“
„Nechcem im nič urobiť, len prosím Boha, aby im odpustil.“
„Aj ty dokážeš odpustiť?“
„Áno. Lenže je ťažké odpustiť tým, ktorí nám ublížili. Ja pre nich nechcem nič zlé, prečo by som mala? Niekedy plačem, že sme odišli z nášho domu, ale nehnevám sa na Boha, ďakujem mu, že sa o nás stará. Boh sa o nás stará, preto nedovolí, aby nás IS zabil.“
Miriam prišla o všetkých priateľov, vie, že dlho a možno nikdy sa nebude môcť vrátiť a hrať sa vo svojom dome, ne prekvapuje svojím dospelým úsudkom: „Iste, že Boh miluje aj tých, ktorí nám ublížili, ale nemiluje satana.“
„Dúfam, že sa vrátiš do krajšieho domu, než si mala predtým,“ praje jej novinár.
Nie to, čo chceme my, ale to, čo chce Boh,“ odvetí Miriam s úsmevom. „Sme šťastní tu, kde sme, lebo kamkoľvek ideme, Boh je s nami.“
Dodá, že dúfa, že sa stane lekárkou a bude chodiť po svete a pomáhať iným.
„Čo by si urobila ako prvé, keby si sa vrátila domov?“
„Pomodlila by som sa. Lebo keď sme museli ujsť, Boh nás zachránil, takže prvé, čo by som urobila, poďakovala by som sa mu v modlitbe.“
Miriam takto opísala svoj bežný deň: „Vstanem, vychystám sa a potom poprosím Ježiša a Máriu, aby nás zachránili a dali nám nový deň.“
Ty nie si sudca, ktorý odsudzuje, ale Spasiteľ. Ty nestrácaš, ale nachádzaš. Ty nezabíjaš, ale dávaš život. Ty nevyháňaš, ale privádzaš späť. Ty nezrádzaš, ale oslobodzuješ. Ty neničíš, ale zachraňuješ. Ty nenútiš, ale dodávaš odvahu. Ty nezlorečíš, ale požehnávaš. Ty sa nemstíš, ale odpúšťaš.