V ten deň zomrel môj otec. Bol chladný januárový deň, držal som ho v náručí, keď zrazu otvoril oči a zračil sa v nich strach, aký som uňho nikdy predtým nevidel. Bol som si istý, že do izby vstúpil anjel smrti. Potom môj otec klesol späť na lôžko a ja som jemne položil jeho hlavu na vankúš. Zavrel som mu oči a povedal som mame, ktorá sedela vedľa postele s úmyslom modliť sa: „Mami, je koniec. Ocko zomrel.“
Moja matka mi povedala slová, ktoré ma rozochveli. Nikdy sa nedozviem, prečo mi ako prvé po otcovej smrti povedala toto: „Bol na teba taký hrdý. Veľmi ťa ľúbil.“
To, čo som pocítil pri tých slovách, mi akosi pomohlo pochopiť niečo veľmi dôležité. Boli pre mňa ako nečakaný lúč svetla, ako prekvapivá myšlienka, nad ktorou by som sa prv nebol pozastavil. Súčasne som však cítil konkrétnu bolesť, akoby som si uvedomil, že som svojho otca lepšie spoznal v smrti než v živote.
O čosi neskôr, kým lekár prehliadal zosnulého, som sa oprel o stenu v najvzdialenejšom rohu izby a ticho som plakal. Podišla ku mne zdravotná sestra a položila mi na rameno ruku v snahe prejaviť mi svoju účasť. Nedokázal som prehovoriť, no chcel som jej povedať: „Neplačem preto, že môj otec zomrel. Plačem preto, lebo mi nikdy nepovedal, že ma má rád. Samozrejme, považoval za jasné, že to viem, rovnako ako považoval za jasné, že som si vedomý toho, akú dôležitú úlohu mám v jeho živote a aké výnimočné miesto mám v jeho srdci, ale nikdy mi to nepovedal.“
Občas nám akési čudné kúzlo zabráni vysloviť slová, ktoré by urobili šťastnými nás aj tých, čo sa nachádzajú okolo nás. Sú to jednoduché slová ako „ľúbim ťa“; „si naozaj šikovný“; „som rád, že ťa mám“; „ďakujem, že si“. Aj v evanjeliu bol potrebný zázrak, aby nemí začali hovoriť.