Významný arménsky kráľ mal vo svojej záhrade krík ruže, ktorý bol najopatrovanejšou a najchránenejšou rastlinou na svete. Jedno proroctvo predpovedalo, že keď rozkvitne, jej pán získa večnú mladosť. Každé ráno sa kráľ skláňal nad ker a netrpezlivo čakal, kedy sa rozvinie nejaký púčik. Lenže nič sa nedialo. Každý rok na jar kráľ vymenil záhradníka a toho, ktorému sa nepodarilo dosiahnuť, aby ruža zakvitla, zavrel do žalára. No ďalší nepochodil o nič lepšie ako jeho predchodca a skončil medzi štyrmi tmavými a vlhkými múrmi. Prešlo dvanásť jarí a vystriedalo sa dvanásť záhradníkov. Trinástym bol mladík, ktorý pôsobil miernym, ale hrdým dojmom. Aj jemu kráľ dovolil skúsiť šťastie. Mládenec prešiel alejami nádhernej záhrady a pristavil sa pri ruži. Dlho sa jej potichu prihováral, potom skypril pôdu okolo jej tenkej stonky, polial ju a usadil sa pri nej aj so spacím vakom. Zostával pri ruži vo dne, v noci, chránil ju pred vetrom a škodcami. Hladil jej listy, rozprával sa s ňou, obrábal pôdu pri jej koreňoch. Zahŕňal ju slamou a prejavoval je nehu, aby ju tak chránil pred studeným vetrom. Jednoducho žil a dýchal s kvetinou.
Prišla jar a záhrada sa zaplnila kvetmi. Mladý záhradník sledoval každý centimeter ružového kríka. Keďže mu naozaj šlo o ružu, uvidel niečo, čo bolo podstatné. Spomedzi koreňov vyliezol čierny červík. Ani ho nestihol chytiť, v okamihu ho schmatol do zobáka drozd a odletel. V tej chvíli sa na kríku objavil púčik. Mladík ho pohladil a pobozkal a ruža rozvila svoje lupene na rannom slnku. Zobudili kráľa. Na radostnú správu vybehol do záhrady v nočnej košeli. Uvidel rozkvitnutú ružu a zajasal: „Som nesmrteľný! Som pán ruže a patrí mi večná mladosť! Postavte k mojej ruži sto stráží, aby sa k nej nik nemohol priblížiť!“ Potom povedal mladíkovi: „Ty mi sľúb, že sa budeš naďalej starať o ružu.“
„Až do smrti, veličenstvo.“ Kráľ sa vrátil do paláca mávajúc rukami nad hlavou“ „Som nesmrteľný! Som nesmrteľný!“ Kraľoval ešte desať rokov a starol ako všetci ostatní – deň po dni. Jedného dňa zanechal tento svet so slovami: „Pán ruže umiera ako každý iný človek. Všetko to bolo klamstvo!“
„Nie, veličenstvo,“ odvetil záhradník, mimochodom, rovnako mladý ako pred desiatimi rokmi. „Vy ste nikdy neboli pánom ruže. Jej pánom je ten, kto pri nej bdie každý deň, kto ju miluje a ctí si ju. Tomu patrí večná mladosť.“
Potom kráľovi zatvoril oči, pobozkal jeho ochabnutú ruku a vyšiel von pod hviezdne nebo. Pozdravil hviezdy, každú zvlášť: „Dobrý večer, dobrý večer, dobrý večer.“ Odteraz mal čas. Všetok čas.
Nesmrteľnosť je pre toho, kto vie bdieť.