Nikto nevedel, kedy ten človek prišiel do mesta. Zdalo sa akoby tam bol odjakživa býval, tam na chodníku najrušnejšej ulice, kde bolo plno obchodov, reštaurácií, elegantných kín, večerné korzo, kde sa stretávali zaľúbenci. Kľačiačky na zemi maľoval pastelkami anjelov a nádherné krajinky plné slnka, šťastné deti, otvárajúce sa kvety a sny o slobode.
Za ten čas si ľudia z mesta naň zvykli. Niekto mu hodil na obraz mincu. Niekedy sa ľudia pri ňom zastavili a zhovárali sa s ním.
Hovorili mu o svojich starostiach i nádejach. Hovorili o svojich deťoch, o tom najmenšom, ktoré chcelo ešte spať vo veľkej posteli a o najstaršom, ktoré sa nevedelo rozhodnúť, na akú fakultu sa dať zapísať, lebo budúcnosť ťažko rozlúštiť.
Človek počúval. Počúval veľa a hovoril málo.
Jedného dňa si začal baliť veci, že odíde.
Ľudia sa zhŕkli okolo neho a pozerali naňho. Pozerali a čakali.
„Nechaj nám niečo... Na pamiatku...“
Človek im ukázal prázdne ruky a hovoril, čože vám môžem dať?“
Ale oni okolo neho čakali.
Človek vytiahol z batôžka svoje pastelky všetkých farieb, ktorými maľoval anjelov, kvety a sny a rozdal ich ľuďom.
Každému kúsok farebnej pastelky. Potom bez slova odišiel.
Čo ľudia urobili s pastelkami?
Niekto si pastelku vyložil do vitrínky, niekto ju zaniesol do mestského múzea moderného umenia, niekto si ju vložil do zásuvky a väčšina na pastelky zabudla.
Prišiel Človek a aj tebe zanechal možnosť zafarbiť svet. Čo si urobil so svojimi pastelkami.