Bol raz jeden starý pastier, ktorý miloval noc a veľmi dobre poznal pohyby hviezd. Oprel sa o svoju palicu, pohľad zaostril na hviezdy a takto nehybne stál v poli. „Prichádza!“ povedal raz. „Kto prichádza?“ pýtal sa jeho vnúčik. „Už čoskoro!“ Ostatní pastieri sa na ňom smiali. „Už čoskoro!“ so smiechom ho napodobňovali. „To hovoríš už celé roky!“
Starký si z ich posmeškov nič nerobil. Zarmútili ho len pochybnosti, ktoré videl v očkách svojho vnúčika. Keď raz zomrie, kto oznámi svetu jeho prorockú zvesť? Veď ON už čoskoro príde! Jeho srdce bolo plné očakávania.
„Bude mať korunu zo zlata?“ pretrhla niť jeho myšlienok vnúčikova otázka.
„Áno!“
„A strieborný mešec?“
„Áno!“
„A červený plášť?“
„Áno! Áno!“
Vnúčik bol spokojný. Chlapček sedel na balvane a hral na svojej flaute. Starec ho počúval. Chlapec hral čoraz lepšie, melódia bola stále čistejšia. Cvičil od rána do večera, deň čo deň. Chcel byť pripravený, keď príde kráľ. Nikto nevedel hrať tak ako on.
„Zahral by si aj kráľovi bez koruny, bez meča a bez červeného plášťa?“ opýtal sa starec.
„Nie!“ odvetil vnuk.
Kráľ bez koruny, bez meča a bez červeného plášťa by sa mu predsa nemohol odmeniť za jeho hudbu.
Určite by sa mu neodvďačil zlatom a striebrom!
Kráľ s korunou, mečom a červeným plášťom z neho urobí boháča a ostatní zostanú pozerať s otvorenými ústami, budú mu závidieť.
Starý pastier zosmutnel. Ach, jaj, prečo len vnukovi narozprával to, v čo sám neverí? Ako príde? Na oblakoch z neba? Z večnosti? Príde ako dieťa? Chudobné alebo bohaté? Určite nebude mať korunu, meč a červený plášť, no aj tak bude mocnejší, než všetci ostatní králi. Ako by to len mohol vysvetliť svojmu vnúčikovi?
Noc plná znamení
Raz v noci sa na oblohe objavili znamenia, na ktoré starček tak dlho čakal. Hviezdy žiarili jasnejšie než inokedy. Nad mestečkom Betlehem svietila jedna veľká hviezda. A potom sa zjavili anjeli a hovorili: „Nebojte sa! Dnes sa vám narodil Spasiteľ!“
Chlapec bežal vpred, smerom k hviezde. Pod kabátom na hrudi mal ukrytú svoju flautu. Utekal najrýchlejšie ako vedel. Prebehol ako prvý a uprene sa zahľadel na dieťatko, ktoré ležalo v jasličkách a bolo zavinuté do plienok. Pri ňom stáli muž a žena plní radosti. Čoskoro prišli ostatní pastieri a poklonili sa mu. Starý otec sa mu tiež klaňal. Takže toto je ten kráľ, o ktorom hovoril?
Nie, to musí byť omyl.
Tu by nikdy nezahral na svojej flaute.
Sklamaný a znechutený sa odvrátil. Vykročil do noci. Nevidel ani nekonečné nebo, ani anjelov, ktorí sa vznášali nad maštaľou.
Zrazu však začul plač dieťaťa.
Nechcel ho počuť.
Zapchal si uši a utekal preč. Lenže ten plač ho prenasledoval, prenikal mu až do srdca a napokon ho prinútil vrátiť sa k jasličkám.
Znovu stál na tom istom mieste, už po druhý raz.
Videl, že Mária, Jozef a aj pastieri boli znepokojení a snažili sa utíšiť plačúce dieťatko. No všetko márne.
Čo len môže tomu dieťaťu byť?
Nedalo sa nič robiť. Spod kabáta vytiahol svoju flautu a začal na nej hrať. Dieťatko sa ihneď upokojilo. Utíchlo aj jeho posledné zamrnkanie.
Pozrelo na chlapca a usmialo sa naňho.
Vtedy sa chlapec zaradoval. Cítil, že ten úsmev je väčším bohatstvom než všetko zlato a striebro sveta.
Bruno Ferrero: Pastierova flauta