Popolcová streda – udeľovanie popola – čas pokánia.
Tento deň je v určitom zmysle paradoxom. Po veselých fašiangových dňoch nasleduje pochmúrna atmosféra okamihu pripomínajúceho ľudskú pominuteľnosť.
Ak však v tomto dni vidíme len ťaživú pochmúrnosť vlastnej ničoty, pozeráme sa na vec len povrchným pohľadom. Už na začiatku Pôstneho obdobia si chceme i úkonom udeľovania popola pripomenúť jedinečnú a neopakovateľnú radosť – skutočnosť, že Boh sa o nás zaujíma.
V uponáhľanom spôsobe života totiž zabúdame na mnohé hodnoty, ktoré sú pre nás dôležité. Symbolom popola akoby nám Cirkev chcela očistiť duchovný zrak.
Moderný človek si popol spája s predstavou nečistoty. V liturgickom pohľade však popol znamená hlbokú symboliku – a tej sa nechceme vzdať.
Pripomeňme si, že v staroveku bol popol symbolom bolesti a smútku, ale aj znakom pokánia a ľútosti. Keď si starozákonný človek uvedomil, že konal nesprávne, sadol si do popola a tým vyjadroval ľútosť nad chybným krokom.
To znamená, že by sme si nemali sypať popol len na hlavu, ale v zmysle prorokových slov – aj na svoje srdce. Symbolika popola je totiž pre nás veľkou výzvou.
Toto liturgické gesto má v nás vzbudiť vedomie, že sme pripravení urobiť vo svojom živote hlboký zárez. Popol na našom čele ukazuje, že sme ochotní vysporiadať sa s chybami minulosti, že chceme urobiť nový krok. Dávame sebe i okoliu najavo, že sme ochotní napraviť to, čo je v našom živote nesprávne.
Popol je však aj znakom nádeje. Boh totiž nie je automat na odpúšťanie. Boh je odpúšťajúci a milosrdný, ale len vtedy, keď mu dôverujeme a úprimne s ním spolupracujeme.
Boh nám teda chce opäť týmto úkonom pripomenúť, že nám dal život ako dar a radosť z neho spočíva v ochote nasmerovať náš život v jeho Duchu.