Obdobie pôstu začína starovekým obradom udelenia popola. Toto gesto, ktoré by niektorí mohli považovať za zastarané, nás vedie k tomu, aby sme prehĺbili jeho zmysel a objavili jeho zvláštnu silu a dôsledok.
Kladením popola na hlavu veriacich kňaz opakuje: „Pamätaj, že si prach a do prachu sa vrátiš.“ Vrátiť sa do prachu je osud, ktorý viditeľne spája ľudí a zvieratá. Ľudské bytie však nie je iba telo, ale aj duch; ak určením tela je prach, duch je stvorený pre nesmrteľnosť. Okrem toho veriaci vie, že Kristus vstal z mŕtvych, zvíťaziac nad smrťou aj vo svojom tele. Aj on v nádeji kráča k tejto perspektíve.
Dostať popol na hlavu preto znamená
- uznať sa za stvorenia, urobené z prachu zeme a určené pre prach (Gen 3,19);
- vyhlásiť sa za hriešnikov, ktorí potrebujú odpustenie Boha, aby mohli žiť podľa Evanjelia (Mk 1,15);
- oživovať nádej na konečné stretnutie s Kristom v nebeskej sláve a pokoji.
Táto perspektíva radosti zaväzuje veriacich robiť všetko pre to, aby už v prítomnom čase zakúsili niečo z budúceho pokoja. To predpokladá očistenie srdca a posilnenie spoločenstva s Bohom a s bratmi. K tomu vedie modlitba a pôst. Modlitbou sa odovzdávame úplne do rúk Boha a iba od neho očakávame skutočný pokoj. Pôstom pripravujeme srdce, aby prijalo od Pána pokoj, najvyšší dar a najväčší znak príchodu jeho Kráľovstva.
Modlitba a pôst však musia byť sprevádzané skutkami spravodlivosti; obrátenie sa musí prejaviť v pohostinnosti a láske. Takto napomína prorok: „Či nie to je pôst, ktorý sa mi páči, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo?“ (Iz 58,6)