Pred očami máme zbedačeného Ježiša. Jeho výzor a postavenie zločinca, do ktorého sa v očiach verejnosti dostal, je veľmi vzdialený ľudskej predstave o Božom Synovi. Je bičovaný, opovrhnutý, zaznávaný... V pašiách sa dokonca hovorí, že pritom všetkom mlčal. Svet, ktorý má rád silných a úspešných ľudí, predstavu takého Boha odmieta.
Mlčanie bezbranného Ježiša však má väčšiu výpovednú hodnotu ako brilantná reč obhajcu. Vyjadruje, že všetko sa už jasne a úplne povedalo, lebo „Ja som verejne hovoril svetu. Vždy som učil v synagóge a v chráme“ (Jn 18, 20). Toto mlčanie súčasne znamená: vy ste už o veci rozhodli, len sa tvárite, akoby prebiehal proces, v skutočnosti je to pojednávanie, ktorého koniec je už istý.
Ježišovo mlčanie je výrečné. Všetko, čo by ho mohlo „zachrániť“, by bola iba zrada jeho poslania. Keď sa ho najvyšší sudca pýta, či je skutočne Mesiáš, Ježiš odpovedá: „Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch“ (Mt 26, 64). To znamená, že konečné víťazstvo patrí Bohu.
Ježiš na kríži nie je biednou, odpísanou postavou. On sám súcit odmieta: „Neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi“ (Lk 23, 28). V Getsemanskej záhrade sa odovzdáva s vnútorným pokojom do rúk vojakov. Ten, ktorý zahynie telesne, ktorý zomiera v strašnej ľudskej nenávisti a opustenosti, je však v skutočnosti ten silný, ktorý neprosil o zhovievavosť, lebo chcel ostať verný Božej veci.
„Múdri“ tohto sveta síce hlásajú, že k oslobodeniu možno dospieť cez poznanie, sami sme však svedkami, kam sa človek dostal na svojej niekoľko tisícročnej ceste hľadania. Stále sme akoby na začiatku. Sebavedomé poznanie chce ponúknuť „samovykúpenie“. Východiskový bod pre skutočný vzostup sa však skrýva niekde inde – tam, kde ho nemožno objaviť len vlastnou silou, ale tou, ktorá spočíva v „bláznovstve kríža“.