je téma posolstva Svätého Otca Františka k 51. svetovému dňu modlitieb za povolania, ktorú Cirkev slávi na štvrtú veľkonočnú nedeľu, nazývanú aj nedeľou Dobrého Pastiera.
Svätý Otec začína svoje posolstvo obrazom z Matúšovho evanjelia, ako «Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách… Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.”» (Mt 9, 35-38). Komentujúc tento úryvok pápež František píše: „Tieto slová nás prekvapujú, pretože všetci vieme, že je potrebné najprv orať, siať a pestovať, aby bolo potom možné zberať bohatú úrodu.
Svätý Otec dodáva, že za výsledkom «veľkej úrody» je milosť Božia, spoločenstvo s ním (porov. Jn 15,5). Ďalej vysvetľuje, že modlitba, ktorú žiada Ježiš, sa vzťahuje na potrebu zvýšenia počtu tých, ktorí sú v službe jeho kráľovstvu: „Sv. Pavol, ktorý bol jedným z tých ‚Božích spolupracovníkov‘, sa neúnavne obetoval pre evanjelium a pre Cirkev. So skúsenosťou toho, kto osobne zažil, aká nevyspytateľná je Božia milosť spásy, a že pôvodom každého povolania je iniciatíva milosti, pripomína kresťanom v Korinte: «vy ste Božia roľa» (1Kor 3, 9). Preto z našich sŕdc vyviera v prvom rade úžas nad bohatou úrodou, ktorú len sám Boh môže dať, potom vďačnosť za lásku, ktorá nás vždy predchádza, a nakoniec obdiv ním zavŕšeného diela, ktoré vyžaduje náš slobodný súhlas konať s ním a pre neho.“
Pápež v posolstve k Svetovému dňu modlitieb za povolania pokračuje konštatovaním, že aj dnes Ježiš žije a kráča s nami uprostred našich skutočností bežného života, prichádza ku všetkým, počnúc poslednými a lieči nás, naše neduhy, naše choroby. Povzbudzuje nás, aby sme boli vnímaví na Pánov hlas, keď píše: „Teraz sa obraciam na tých, ktorí sú ochotní načúvať hlasu Krista, ktorý zaznieva v Cirkvi, aby spoznali, aké je ich povolanie. Pozývam vás počúvať a nasledovať Ježiša a nechať sa vnútorne premieňať jeho slovami, ktoré «sú Duch a život» (Jn 6,62).“ Takýto život – ako hovorí Svätý Otec – znamená ísť neraz proti prúdu a zahŕňa tiež konfrontáciu s prekážkami mimo nás i v nás. V závere posolstva preto opäť povzbudzuje, aby sme „disponovali naše srdcia, aby boli «dobrou pôdou» pre načúvanie, prijímanie Slova a život podľa neho, aby sme tak prinášali ovocie“.
Čím viac sa dokážeme zjednotiť s Ježišom skrze modlitbu, Sväté písmo, eucharistiu, sviatosti, slávené a prežívané v Cirkvi, s prežívaním bratstva, tým väčšia bude naša radosť zo spolupráce s Bohom v službe kráľovstvu milosrdenstva a pravdy, spravodlivosti a pokoja.“