Táto správa sa dostala aj do humna. Priniesli ju holuby, ktorým ju vyrapotali straky. Ony ju zas počuli od oneskoreného kŕdľa bocianov: V akejsi odľahlej dedinke sa narodilo výnimočné dieťatko.
Mama hus mala plné hniezdo neposedných hravých húsat, veľké srdce a riadnu dávku zvedavosti. Keď sa začali šíriť reči, že to bábätko je Boží Syn, mama hus urobila vážne rozhodnutie.
„Musím ísť do Betlehema,“ povedala svojim húsatkám. „Chcem vidieť to sväté dieťatko.“
Pred odchodom starostlivo nachystala mláďatkám zásobu jedla – obedy, raňajky i večere.
„Nebudem tam dlho. Taký let ešte zvládnem. Buďte dobré a nevychádzajte z dvora. Poviem tetám, aby na vás dávali pozor.“
Chvíľu sa rozbiehala, lebo trošku pribrala a vyšla z cviku, ale napokon predsa len odletela smerom k Betlehemu.
Onedlho dorazila do cieľa a hneď sa vybrala hľadať Božie dieťatko. Začala v kráľovskom paláci. Nazdávala sa, že dieťatko nájde práve tam.
„Také výnimočné dieťa určite nájdem vo veľkom paláci,“ hovorila si.
Mohutným zobákom zaklopala na veľkú bránu. Dva pyšné pávy si vypočuli jej žiadosť a nepekne sa na ňu rozvrešťali: „Tu nie je nijaké výnimočné dieťa! Choď otravovať niekam inam, ináč ťa kráľova stráž šupne na pekáč!“
Mama hus sa nedala odradiť a išla sa popýtať do hostinca.
„Tu nie je nijaké dieťa! Nevidíš, že tu máme plno?“ odvrkol hostinský.
Malá myška, ktorá obhrýzala kúsok syra pod jedným zo stolov, však húske pošepla: „Musíš ísť do maštale za dedinou. Tam nájdeš, čo hľadáš. Všetci idú tam. Len dojem a pôjdem aj ja.“
Ďakujem,“ povedala mama hus a ponáhľala sa do maštale.
Pred biednou maštaľkou vládol veľký zmätok. Tlačili sa tam pastieri a ťavy, ovce aj paholci, kone i zvedavci.
Mama hus sa predierala pomedzi nohy a laby, až sa jej podarilo dostať sa k dieťatku. Tu sa zľakla.
„Ale, ale, čo všetky tie haraburdy? Zlato, kadidlo, voňavky... A nemluvňa leží na slame!“
Mama hus bola zdesená. V duchu videla jemné a mäkké hniezdo, ktoré pripravila svojim húsatkám, keď sa mali vyliahnuť, a toto dieťatko, Boží Syn, leží na slame!“
Mária, mama dieťatka, si to všimla a usmiala sa. Mama hus dvakrát neváhala, zobákom si začala vytrhávať najjemnejšie pierka a s Máriinou pomocou z nich urobila mäkký vankúšik pre bábätko. Úbohá húska nakoniec vyzerala smiešne a čudne, ale keď vychádzala z maštale, všetci jej ustupovali z cesty a hľadeli na ňu s veľkým uznaním. Mama hus bola takmer holá a bolo jej zima, ale jej veľké materinské srdce prekypovalo šťastím.
Napokon, darovala dieťatku ten najkrajší dar.
Preto v každom betleheme nájdeme medzi figúrkami aj jednu húsku.
Kus tvojho života! To sa cení.