Všetci by sa potešili, keby na svete zavládol raj. Ale nech už to politici, filozofi a vychovávatelia skúšajú, ako chcú – nie je také jednoduché dosiahnuť, aby ľudia konali ľudsky, aby nik nehladoval a aby neexistovali choroby, ba ani smrť.
Filozof Jean-Jacques Rousseau považoval človeka za bytosť, ktorá je od prírody dobrá a ktorú pokazila až civilizácia a kresťanstvo. Tvrdil, že kdesi v divočine musia existovať „ušľachtilí divosi“, ktorí žijú ako v raji, lebo ich nikto nenahovoril na hriech. Vyše sto rokov po ňom sníval podobný sen maliar Paul Gauguin. Vydal sa do Tichomoria a v džungli vraj naozaj objavil nevinných „ušľachtilých divochov“. Pravda však bola iná a úplne ho sklamala. Ani Rousseau, ani Gauguin (ani nikto iný) nenašli „ľudí dobrých od prírody“.
Je ľahké ich ohovárať, ale radšej by sme mali kameň úrazu hľadať vo vlastnom živote. V každom z nás čosi škrípe. Jedni si to všimnú skôr, iní neskôr. Často sami sebe nadávame: „Do kelu! Tak dobre som to chcel urobiť. A pritom som urobil presný opak.“. Dokonca aj sám sv. Pavol mal podobnú skúsenosť (Rim 7, 15-25). Keď sa hovorí o podobných skúsenostiach, odvoláva sa viera na „dedičný hriech“ a jeho následky. Biblia vysvetľuje dedičný hriech (a tým aj odchod z raja) príbehom o páde Adama a Evy.
Čo máme my spoločné s hriechom Adama a Evy?
Hriech je v skutočnosti vina, za ktorú nesieme osobnú zodpovednosť. Slovo „dedičný hriech“ preto neznamená osobný hriech, ale nešťastný stav ľudstva, do ktorého sa jedinec rodí ešte predtým, ako môže sám zo slobodného rozhodnutia hrešiť. V prípade dedičného hriechu musíme pochopiť, že my všetci nesieme v sebe kvapku jedu zmýšľania, ktoré nám približujú obrazy z Knihy Genezis. Človek nedôveruje Bohu. Zvedený slovami hada začína mať podozrenie, že Boh by mohol byť naším konkurentom, ktorý chce obmedzovať našu slobodu, a že ľuďmi v plnom zmysle slova sa staneme až vtedy, keď Boha zosadíme. Človek nechce prijať svoju existenciu a plnosť života od Boha. A tak namiesto počúvania pravdy dôveruje lži a vrhá tým vlastný život do prázdnoty, do smrti. (Benedikt XVI.)
Prosím vás, ako sa teda dostanem do raja?
Nie cez Rousseaua, ktorý si ten svoj vymyslel, ani cez Gauguina, ktorý si ho namaľoval, len cez Ježiša Krista, ktorý znovu otvoril zavreté brány raja a znovu nadviazal spojenie s Bohom.
A začalo to tým, že žil tak, akoby na svete nikdy nič nezaškrípalo...