V zapadnutej dedinke na úpätí odľahlej hory už nebýval nikto. Keď som však prechádzal okolo malého kostolíka, čosi ma donútilo vojsť dnu. A tam ma ožiarilo oslepujúce, silné svetlo! Bol to Boh. Boh osobne, Boh, ktorý sa modlil!
Pýtal som sa – ku komu sa to modlí? Veď to my s modlíme k nemu!
Napriek tomu sa modlil. Modlil sa k človeku! Modlil sa ku mne! Pochyboval o mne rovnako, ako som ja pochyboval o ňom.
Povedal: „Človek, ak jestvuješ, daj mi znamenie o svojej existencii!“
Zakričal som: „Bože môj, tu som!“
On na to: „Zázrak! Zjavil sa človek!“
Pokračoval som: „Bože môj, ako môžeš pochybovať o existencii človeka, veď ty si ho stvoril!“
„Áno, to je pravda. No tak dlho som nikoho nevidel v mojom chráme, že som si začal klásť otázku, či som o človeku len nesníval!“
Ja mu na to: „Tak teraz môžeš byť pokojný!“
„Áno! Teraz môžem zakričať z plných pľúc: človek jestvuje, stretol som ho!“
Väznice sú zavreté dňom i nocou a vždy sú plné. Kostoly sú vždy otvorené a vnútri nikdy nikoho niet.